Desatoro. Unikátny a nadčasový morálny kód alebo prežitok?

Musíme sa zmieriť s tým, že svet je taký, aký je. Uniesť to zlo, tú bolesť aj tú hlúposť. Áno, môžeme robiť niečo proti tomu, v rámci svojich možností. Ale rátať s tým, že priamo nezmeníme iných ani svet. Zmeniť môžeme iba seba.

Človek je schopný pre svoj vlastný prospech urobiť naozaj veľa. A neriešiť morálnu stránku veci. Ako tí predavači v chráme. Alebo mnohí kresťania za komunizmu, ktorí prestali chodiť do kostola, aby si zachovali vysokú pozíciu v zamestnaní. Alebo ľudia, ktorí vedome vstúpia do korupčného systému, lebo z neho majú finančné výhody.

Keď si prečítame Desatoro, zistíme, že rovnaké problémy riešilo ľudstvo už pred viac ako tromi tisíckami rokov – zdá sa, že človek je naozaj nepoučiteľný, že ani tie najhoršie historické skúsenosti nevedú k nejakej zásadnej a trvalej zmene. Po druhej svetovej vojne sa urobilo mnoho krokov na to, aby sa podobné násilie už neopakovalo: bola založená Organizácia Spojených národov, Európska únia, vojenský pakt NATO, bola vyhlásená Všeobecná deklarácia ľudských práv... a predsa sa vyrába čoraz viac zbraní, ľudia zomierajú takmer vo všetkých svetadieloch, vo svete stále zúria globálne konflikty. Prikázanie nepokradneš, nezabiješ, nezosmilníš platí rovnako ako v čase Mojžiša. A žiaľ, rovnako ako vtedy ich ľudia neberú vážne.

Videla som rozhovor s americkým vedcom Danielom Dennettom, ktorý je tiež propagátorom tzv. nového ateizmu. Tvrdí, že morálka súčasného sveta je oveľa lepšia ako v starozákonnej dobe, pretože sme sa zbavili náboženstva. A že ďalšie zlepšovanie morálky môže nastať jedine na základe sekulárnych, na faktoch založených informácií, bez iracionálnej viery v Boha.

Je dobré priznať si svoje chyby a poučiť sa z nich.Väčšina ľudí ani inštitúcií to nevie. Keď je politik obvinený z podvodov alebo korupcie, všetko poprie. Keď je kňaz obvinený so sexuálneho zneužívania, všetko poprie. Keď je štátna inštitúcia obvinená z liknavosti pri vybavovaní žiadostí, všetko poprie. Keď je cirkev obvinená, že pôsobí zbytočnú bolesť mnohým svojim členom, všetko poprie. Keď je manžel/ka obvinený/a z nevery, všetko poprie. Keď je ktokoľvek obvinený z čohokoľvek, akúkoľvek vinu odmieta. Potom sa ale nemožno čudovať, že sa veci nemenia. Náprava je možná len vtedy, keď sa chyba prizná.

Každý ľudský skutok v sebe zahŕňa dvojakú hodnotovú dimenziu: vnútornú a vonkajšiu. V obidvoch dimenziách rezonuje osobný aj spoločenský aspekt. Avšak ľudské postoje voči hodnotám sú relatívne, a to najmä preto, že ich ovplyvňuje individuálne poznanie a vzdelanie, ale aj viera, skúsenosť, kultúra, citlivosť, ba dokonca aj vek človeka. Aj preto sa inak pozeráme na hodnoty, keď sme deti, inak keď sme mladí a dospelí, inak keď sme rodičia a starší ľudia a inak na sklonku života.

Desať Božích prikázaní, ktoré boli dané Izraelu na istom úseku dejín, patria k realitám nadčasovým. Transcendujú pozitívne zákony, ktoré boli sformované ľudskými zákonodarcami v priebehu dejín a vekov. Aj z tohto dôvodu by nemali byť predmetom politizujúcich snáh a ani predmetom materiálnych interpretácií.

Božie prikázania vo svete chaosu, nakoľko efekt hriešnych štruktúr sa pomaly vyčerpal, vyznievajú veľmi rušivo. A tak ostáva len mocenská vôľa, živočíšny inštinkt a pyšný vzdor. Vlastne už nič nie je nemorálne a ani zlé, preto je dovolené všetko. Zlo už neexistuje a „Boh je mŕtvy“, ako to vyhlasoval Zarathustra v diele nemeckého filozofa F. Nietzscheho (1844 – 1900), avšak Nietzsche vkladá do úst svojho hlavného protagonistu aj provokujúcu otázku: „Ako nájdeme pokoj my vrahovia?“ Alebo možno azda našu situáciu prirovnať k hlavnej postave Radiona Raskolnikova v Dostojevského románe Zločin a trest?

Súčasný človek vidí nekonečnosť jedine v sebe samom. Lenže človek je duchovno-telesný a k jeho osobe patrí aj duchovná dimenzia, vďaka ktorej možno objaviť skutočnú veľkosť jeho osoby.

Ľudstvo ako celok by nemalo rezignovať od vysokých ideálov, ani od pravdy a dobra, ale ani od reality, lebo bez nich skĺzne k neľudskosti. Ľudia by mali pochopiť, že život, ktorý žijú na zemi, je limitovaný.

Morálny život predstavuje komplexnú syntézu, celostnosť životného dynamizmu jednotlivca aj spoločnosti. Túto komplexnosť podmieňujú minulé i prítomné javy, ktoré sú neodvolateľne otvorené voči budúcnosti, o ktorej nikto z ľudí s istotou nič nevie.

Každé malé zlo, rovnako ako každé malé dobro, ovplyvňuje v danom smere celý vesmír.

Môj kamarát, desiatky rokov bankový manažér vo vysokých pozíciách, si k päťdesiatke splnil životný sen: začal pracovať ako výkonný riaditeľ pobočky organizácie, ktorá zabezpečuje jedlo miliónom detí v najchudobnejších krajinách. Robí to ako dobrovoľník, bez nároku na odmenu. Pritom je zodpovedným otcom troch detí, má určite spočítané, že nebudú strádať. Keby chcel, mohol by ďalej slušne zarábať v banke. On sa však rozhodol ísť proti konzumnej mentalite: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo; ak však odumrie, prinesie hojný úžitok.“

Tú schopnosť odumrieť a niesť úžitok dala príroda do vienka aj otcom a matkám. Pre svoje deti by urobili čokoľvek. Keď sa rozhodneme presadzovať dobrú vec, musíme niekedy prekonávať i prekážky.

Láska je viac ako prikázanie.