Darček pre Papiho

Vraj jedna z istých ciest k pokoju je cesta odpustenia. Táto cesta však nie je jednoduchá. Aj keď odpustenie je možné vždy, pretože závisi od rozhodnutia srdca.

Hviezdy sú ako oči ospalého dieťaťa. Trochu žmúria, ešte nevedia, či sa majú otvoriť, aby plakali alebo sa smiali, alebo aby pokračovali v spánku. Tak len žmurkajú. Počasie je mierne, vietor fúka len pri plotoch, hoci je celkom chladno. Okná už niekde vyzerajú na svitanie, inde nie a čižmy neklopú o chodník, ale skôr len ťukajú.

Niekedy je možné započuť tiché slovo, niekedy vôbec nie. Niekedy kráčajú len tiene, niekedy sa hojdajú svetielka mobilov ako malé lampáše a ukazujú, kam stupiť, hoci je všade blato. Obloha je stále tmavá, viete si len predstaviť denné svetlo na oblohe a to stačí. Okrem toho na to nikto nemyslí, pretože pšenica už je zomletá na múku a zemiaky sú na kope. Žiadne trieskanie dverí, žiadny výkrik, včerajšie starosti akoby spali a tie dnešné sa ešte neprebudili. Ranné ticho malého mestečka je všeobjímajúce.

Papi, ako ho všetci familiárne volajú, je milý starý muž, veľmi príjemný aj na pohľad. Jeho vlasy, vždy úhľadne učesané, nemožu byť belšie. Vie krásne pískať a každý deň s radosťou otvára svoju záložňu. Jeho zákazníci sa väčšinou vracajú pre svoje založené veci a Papi teda zo svojho obchodu zarába málo. Nevadí mu to, obchod je pre neho skôr zábavou ako zdrojom príjmu.

Bolo to tesne pred Vianocami. Jedného dňa, keď leštil svoj novo zostavený lampáš, zazvonil zvonček nad vchodom. Tento obzvlášť krásne znejúci zvonček patril jeho rodine už stáročia. Bol mu veľmi blízky a rád sa o jeho cinkanie podelil s každým, kto vošiel do jeho obchodu.
Spočiatku si návštevníka ani nevšimol. Hlavička malého dievčatka, pokrytá hodvábnymi,svetlými vlasmi, ledva siahala po okraj pultu.
„Ako vám môžem pomôcť, slečna?“ povedal Papi láskavo.
„Dobré ráno.“ Dievčatko prehovorilo takmer šeptom. „Rada by som kúpila darček“, povedala hanblivo.
„Pozrime sa“, povedal Papi, „pre koho to bude?“
„Pre môjho dedka. Ale neviem, čo kúpiť.“
Papi sa sa jej snažil poradiť.
„Tieto vreckové hodinky? Sú v dobrom stave, sám som ich nastavil,“ pochválil sa.
Dievčatko neodpovedalo. Išiel ku dverám. Opatrne ich pohol, aby zazvonil zvonček. Papiho tvárou preletel úsmev, keď uvidel žiarivý pohľad dievčatka.
„To je ono“, povedalo dievčatko. „Mama povedala, že dedko má rád hudbu.“
Papi sa zamračil. Nechcel dievčatko zarmútiť, a tak sa pokúsil povedať čo najmilším hlasom:
„Prepáčte, slečna. Zvonček nie je na predaj.“
Porozprával dievčatku príbeh o zvončeku, ako dlho ho rodina vlastní a prečo sa s ním nemôže rozlúčiť.
Dievčatko sa na neho pozrelo a povedalo: „Myslím, že rozumiem. Aj tak vám ďakujem.“
Zrazu ale Papiho napadlo, že zvyšok rodiny už opustil túto zem. Mal len odcudzenú dcéru, ktorá bývala ďaleko a ktorú nevidel viac ako desať rokov. Prečo nie? Prečo nedarovať zvonček niekomu, kto si ho chce užiť?„Počkajte chvíľu, slečna,“ povedal práve vtedy, keď sa dievčatko chystalo vyjsť z dverí a zazvonil zvonček. „Predám vám zvonček.“
Dievčatko začalo od radosti tlieskať rukami.
„Ďakujem veľmi pekne. Dedko bude mať určite veľkú radosť!“
Večer, keď sa chystal zatvoriť obchod, premýšľal o zvončeku. Už sa rozhodol, že na dvere nedá nový. Zrazu sa mu zdalo, že započul známe cinkanie. Otočil sa ku dverám a tam stálo to milé, malé dievčatko. Šťastne zvonilo na zvonček a na tvári malo sladký úsmev. Papi bol prekvapený a tak ku nej pristúpil.
„Čo sa stalo, slečna? Zmenili ste názor?“
„Nie,“ usmialo sa dievčatko. „Mama povedala, že darček je tvoj.“
Skôr ako stihol Papi prehovoriť, dievčatko ustúpilo z cesty a jej mama vošla do obchodu. So slzami v očiach povedala: „Ahoj, ocko.“