Čo sa dá merať skutočným tichom?

Dni sa stále skracujú, slnko skôr zapadá. Tak si na mňa sadla akási neskorá jesenná nostalgia a toto je výsledok.

Kedysi v lete každý úsvit žiaril,

teraz oblaky súťažia so slnkom.

Dni sú kratšie.

Tma sa krok za krokom vkráda do dňa.

Jeseň je klamlivá,

maskuje atrofiu krásou.

Vietor fúka ponad strechy.

Rozvíri krovie a duše.

Hore i dole - mihotá sa plameň zápalky.

Ticho sa pýtaš, čo prinesie späť?

Jesenný vietor učí tichu.

Tí, ktorí odišli, nikdy neplačú,

nechaj ich ísť, pretože neboli tvoji.

Teraz sú naše srdcia bolestne tiché.

Každá noc sa predlžuje.

Šepká ti do ucha,

ako sa ​​rozlúčiť,

stačí jedna sviečka.

Svetlo sa vytráca, krv studí a nakoniec každý list spadne.

Možno bude sneh,

nielen hrsť - na prikrývku.

Naša spoločná cesta siaha len potiaľ,

život sa môže ľahko otočiť.

Čo zostáva?

Nádej na život.

Keby sa čakalo dovtedy,

ilúzie by odleteli ďaleko.

Ale v tichu je počuť zvuk mihotavého plameňa sviečky.

Je to celý život alebo len pár rokov?

Okamih, rok či celý život

sa môže zdať zároveň nekonečný a prchavý.

.

***

foto: moje