Čo by sa bolo stalo, keby boli Eva a Adam Ázijci

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden biblický príbeh. O Adamovi a Eve. Pozná ho každý, či veriaci, či ateista. Nie je len o týchto dvoch ľuďoch. Je o každom z nás a o celom ľudstve.

Jeden z najznámejších biblických príbehov hovorí o páde Adama a Evy, ktorý je vyrozprávaný v knihe Genezis. Jedením zo zakázaného ovocia Stromu poznania Adam a Eva nadobudnú poznanie dobra a zla a potom sú vyhnaní z rajskej záhrady.

Had hovorí Eve: „Keď budete jesť ovocie Stromu poznania, otvoria sa vám oči a budete ako Boh“ ( Genesis, 3:5). Evine oči už boli zrejme otvorené, nebola slepá, bola už plne schopná vedomého prežívania. Had tu teda musel znamenať niečo viac ako len vedomú skúsenosť, niečo extra. Ale čo?

Pre bežné ľudské myslenie je dôležité, aby sme nielen niečo vedeli, ale aby sme vedeli, že to vieme. To je dôvod, prečo mnohí nevidia rozdiel medzi poznaním a sebareflexívnym poznaním, napríklad uvedomujeme si, že perspektíva bola objavená v 15. storočí, ako keby nikdy predtým nebola vo vedomí.

Je možné sa domnievať, že ovocie Stromu poznania udelilo Adamovi a Eve sebareflexívny spôsob poznania. Jedením z jeho ovocia sa u nich nerozvinula schopnosť vedome prežívať veci, ale spoznať samých seba ako tých, čo tie veci zažívajú na vlastnej koži, premýšľať o svojom vlastnom stave, premýšľať o svojich vlastných myšlienkach, pocitoch. Pred nadobudnutím tejto schopnosti už mohli zažiť nahotu, ale neuvedomovali si to. Preto cítili hanbu až potom, čo zažili ten pocit, že sú nahí sebareflexívnym spôsobom. Ich pád bol teda pádom do sebareflexie?

Boží trest je za to krutý. Prečo taký prísny a dlhotrvajúci trest, pod ktorým máme dodnes trpieť? Kľúčovou otázkou tu asi nie je prečo, ale ako. Bez sebareflexie by sme žili jednoducho v prítomnom okamihu – bez ľútosti, horkosti, sklamania, hnevu, úzkosti, melanchólie, podobne ako i zvieratá v záhrade. Podľa vedca a filozofa Bernarda Kastrupa, nám sebareflexia umožňuje opustiť bezprostrednosť prítomného okamihu predstavovaním si minulých a budúcich scenárov, ktorými sa potom trápime. Trápime sa vlastnou sebareflexívnou predstavivosťou. Padli sme do nej, keď nám Strom poznania dal schopnosť vytvárať vnútorné príbehy o tom, čo malo byť, a čo by ešte mohlo byť. Stali sme sa závislými na používaní týchto alternatívnych realít, ktoré sme si sami vytvorili, na boj proti tomu, čo je. A takýto márny boj proti realite je to, čo generuje všetko ľudské utrpenie.

Odvrátenie sa od dobra sa nazýva hriech a keďže nikto predtým nedokázal hrešiť, bol to prvotný hriech. My to dnes môžeme pozorovať u detí, ktoré dozrievajú do bodu, keď začínajú rozoznávať dobro a zlo. Toto uznanie sa muselo stať prvýkrát a nie nevyhnutne v detstve. Dnešné deti majú rodičov a celú spoločnosť iných rozumných bytostí, ktoré slúžia ako príklady a urýchľujú poznanie, ale Adam nemal nikoho, kto by ho to naučil, takže uvedomenie mohlo prísť neskoro. Zrazu vedel, že neposlúchol hlas vo svojej hlave, bol nahý ako zviera, vedel, že jedného dňa zomrie.

Smrť sa stala skutočnosťou, keď si to Adam uvedomil. Aký trapas to musel byť. Potom pravdepodobne vynašiel whisky. A tak bol vylúčený z edenickej existencie do sveta starostí.

Každý z nás má svoj vlastný Strom poznania – je ním náš názorový systém. Je štruktúrou všetkého, čomu veríme. Každá myšlienka a každý názor tvorí jednu vetvu stromu.

Kým sme ochutnali ovocie zo Stromu poznania, žili sme v pravde. Hovorili len pravdu. Žili sme v láske a bez strachu. Keď sme zjedli ovocie, začali sme trpieť pocitom viny a hanby. Prestali sme sa považovať za dosť dobrých a rovnako sme začali posudzovať i iných ľudí. S posudzovaním prišla polarita, odlúčenosť a potreba trestať a byť trestaný. Prestali sme byť k jeden k druhému láskaví, prestali sme milovať všetko tvorstvo. Trpeli sme a začali sme obviňovať samých seba, iných ľudí, Boha, vesmír...

Z tohto hľadiska je ľahké pochopiť, čo je to prvotný či dedičný hriech. Nie je to sex. Hriech je všetko, čo hovoríme proti sebe, všetko, čo robíme proti sebe. Z tejto prvotnej lži sa rodia všetky ostatné lži-hriechy.

Tento príbeh nám nehovorí, že za všetko zlé môžu Adam a Eva, že keby vtedy neutrhli ovocie a nezjedli, boli by sme stále v raji. Je to príbeh o nás. V ich príbehu sa spoznávame my sami, akoby sme sa pozerali do zrkadla. Aj my sme neposlušní najskôr voči rodičom i v škole. Tiež máme za sebou klamstvá, ktoré boli odhalené, vieme, čo to je stratiť dôveru a ako sa ťažko znova získava. Koľkokrát vieme, čo je dobré, ale napriek tomu podľa toho nedokážeme vždy žiť. Chceme byť dospelí a nemusieť nikoho počúvať. Všetci ľudia, rovnako ako Adam a Eva, chcú byť ako Boh. Nikomu sa to nepodarí. Preto príbehu o prvom hriechu rozumieme. Je to jednoducho príbeh o nás.

Od syna keď bol malý som dostala hádanku: Čo by sa teda bolo stalo, keby boli Adam a Eva Ázijci? Boli by sme stále v raji, lebo by nezjedli ovocie, ale hada.

Napriek tomu, s pádom prvých ľudí, je tu i veľké dobro, nevyspytateľné možnosti pre realizáciu plnosti ľudského potenciálu a naplnenie jeho úlohy v našich životoch. Len prostredníctvom sebareflexívneho uvedomenia môžeme zdvihnúť hlavu nad vodu a vedome sa pokúsiť kormidlovať svoju cestu.

Pád nebol pre nič za nič. Boh vedel, čo robí. Koniec koncov, kto si myslíte, že dal ten Strom a toho hada do záhrady?

***

Ako bolo na počiatku,

tak nech je i teraz,

tak nech je do nekonečna.

Hra o jablko je večná.