Čím vlastne sme? Iba bábkami, s ktorými sa osud pohráva?

Alebo bytosťami, ktoré majú slobodnú vôľu v rozhodovaní a konaní? Obidve tieto hypotézy majú svojich stúpencov, argumenty pre a proti.

Stúpencov slobodnej vôle pribúda, konajú aktívne, sú si vedomí svojej sily. Sú buď tvorcami alebo ničiteľmi, občas jedno i druhé zároveň. Sú však medzi nami aj zarytí fatalisti, presvedčení o nezmeniteľnosti osudu. Ťažkajú si na zlých susedov, prácu, na farbu svojej pleti, alebo stav peňaženky.

Osud alebo slobodná vôľa? Pýtame sa, keď sa v našom živote objaví nový partner, nová láska. Konanie každého z nás je ovplyvnené presvedčením, ktoré ráta buď so zásahom zhora, alebo slobodou rozhodovania. Napadá ma jeden príbeh o mladej šťastnej rodine. Zobrali sa a začali budovať svoj domov. Mali zdravé ruky, hlavu, obrovský elán, zanietenosť a lásku. Ešte stále tam bola láska a pocit, že sú si súdení. Ich šťastie rokmi dostalo konkrétnu podobu. Vlastný byt, útulné zariadenie a nádherné maličké bábätko. Ona sa znova zaľúbila, ibaže do iného. Nasledovali mesiace trápenia, nenávisť, zloba, návštevy súdnych znalcov a rozvodové konania, trhanie dieťaťa napoly… Nikdy predtým by si nedokázali predstaviť, že sú toho schopní. Ibaže – toto je realita, ktorú stvorili.

Nakoľko teda máme slobodnú vôľu? Pýtame sa zas a znova. Muž z tohto príbehu je presvedčený, že Boh /Osud ho stíha nezaslúžene. Trpí a nevie za čo. Jeho svet sa mu zrútil zo dňa na deň, ako domček z karát. Teraz skrze ruiny nevidí slnko, nevidí žiadnu budúcnosť pre seba. Jeho exmanželka si začala budovať svoj nový svet. Najskôr váhavo, s výčitkami svedomia, ale tie sa rozplynuli. Stačilo premaľovať si minulosť na čierno, presvedčiť seba samú, že ich manželstvo aj tak nestálo za nič, že si vlastne vôbec nerozumeli. Teraz sa domnieva, že že jej nový vzťah je vlastne božím darom. Nuž, i tak sa to dá chápať. Každý náš vzťah je darom, pretože z každého sa niečo učíme. To čo sa stalo, možno vnímať ako skúšku vernosti i charakteru zúčastnených. A podľa výsledkov ich konania môžeme vidieť, či bolo inšpirované vyšším ja, alebo naopak egom, preplneným vášňami a zlobou.

Filozof Richard Smoley vo svojej knihe Vnútorné kresťanstvo podotýka, že každý z nás má pocit, hoci slabý, že existuje nejaký jedinečný účel, pre ktorý sme boli povolaní na tento svet a ktorý nikto iný nemôže naplniť.

Účel nás vedie k osudu, vďaka ktorému niečo dosiahneme alebo, čo je možno dôležitejšie, staneme sa niečím väčším, ako sme kedysi boli. Podobne ako zo žaluďa vyrastie dub.

Keď má človek silný pocit „zmyslu“, často sa mu zdá, že ostatní ľudia a udalosti nejakým spôsobom spolupracujú, aby mu pomohli dosiahnuť jeho cieľ, ktorý je jeho osudom.

Nielen moderná psychológia nám rozpráva o osude, pretože už ľudia v staroveku sa touto témou intenzívne zaoberali. Napríklad kanadský egyptológ Donald B. Redford píše o starých Egypťanoch, že s osudom človeka boli spojené tri sily alebo božstvá.

Tri egyptské božstvá majú ekvivalent tiež v severskej mytológii, kde sa hovorí o troch Nornách pri studni Urd. Medzi najvýznamnejšie z nich patria tri sudičky Urd (Osudová), Verdandi (Stávajúca sa) a Skuld (Čo musí byť), čo úzko korešponduje s tromi gréckymi sudičkami – Moirami. Jedným z dôvodov, že sú tri môže byť skutočnosť, že čas má tri rozmery: minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Pavučina osudu teda musí byť utkaná z nejakého minulého momentu do prítomnosti a potom spradená do budúcnosti, ktorú jedinec nepozná.

Najznámejším príkladom človeka, ktorý sa v gréckej mytológii snaží uniknúť osudu, je určite Oidipus. Jemu vedma predpovedala, že toto dieťa zabije svojho otca a vydá sa za svoju matku. Preto sa jeho biologický otec, kráľ Láios, pokúsi svojho syna po narodení zabiť, ale neuspeje. Keď Oidipus dospeje, dozvie sa o proroctve, ktoré sa ho týka, a v dôsledku toho preberá osobnú zodpovednosť tým, že sa postaví proti veštbe, uteká čo najďalej od možnosti jej naplnenia. Všetky činy zúčastnených však nevedomky smerovali k tomu, že sa obávané proroctvo naplnilo.

Úplne iný príbeh sa týka Jonášovho osudu. Hoci ide o jednu z najkratších kníh Starého zákona, patrí tento príbeh určite k najznámejším.

Jonáš však nie je výslovne predurčený pred svojím narodením, ale ako dospelému sa mu dostáva jasného príkazu od Boha, aby išiel do Ninive, aby Ninive oznámil jeho osud.

Ich osud je spojený s ich ochotou či neochotou podriadiť sa Božej vôli, čo znamená zanechať svojich zlých ciest a robiť pokánie. Zdá sa, že aj to je spoločným rysom pri rozhodovaní o tom, či nás čaká veľkolepý osud, alebo potupný koniec. Obyvatelia Ninive vrátane kráľa robili pokánie a tým bola odvrátená fatálna skaza.

Oidipús naproti tomu nemôže zabrániť naplneniu proroctva, ale tým, že sa podvolí vôli Bohov, si nakoniec vydobije najvyššie požehnanie a zdá sa, že sa k nim pripojí. Jonáš sa však proti Hospodinovmu slovu vzbúri. Odchádza z Ninive, ktoré je stovky kilometrov vo vnútrozemí, do Joppe (dnešný Tel Aviv), aby odplával do Taršíša, ktorý bol na najvzdialenejšej západnej hranici známej Hebrejcom. Inými slovami, Jonáš sa vydáva čo najďalej, aby unikol Božiemu príkazu.

Tak sa však nestane. Jonáš nemôže uniknúť osudu, ktorý mu Boh určil. Prichádza veľryba. Keď zistí, že odpor je márny, z rybích útrob zakričí, že je teraz pripravený naplniť svoj osud ísť do Ninive. Potom ho ryba vyvrhne. Nie je nám povedané, prečo ľud a kráľ uverili jeho hlásaniu o nadchádzajúcom Božom súde, ale s trochou predstavivosti nie je ťažké pochopiť, čím bol taký presvedčivý. Sám zažil Boží súd. Aký hlboký musel byť tento obrat z psychologického hľadiska? Ako to mohlo ovplyvniť jeho spôsob reči?

Keby Jonáš pôvodne poslúchol Boží príkaz, išiel do Ninive a kázal, pravdepodobne by nebol uznaný za Božieho posla? Aby sa Božia vôľa, Jonášov osud aj osud Ninive naplnili, musel Jonáš príkaz odmietnuť. Jedine svojím utrpením ho mohol naplniť. To vedie k možnému zisteniu, že Oidipus a Jonáš majú veľa spoločného. Obom sa dostalo božieho zjavenia a obaja od svojich veštieb ušli. Obaja sa totiž snažia od uskutočnenia proroctva čo najviac odlúčiť, len aby zistili, že ho tým vlastne napĺňajú. Obaja sa tak nakoniec podriaďujú Božej vôli.

Inými slovami, hoci neradi ale vzhľadom na okolnosti, slobodne si zvolili svoj osud, len čo pochopili, že je nad všetok osobný odpor. V tej chvíli sa rozbieha úžasná synergia. Ako podotýka anglický spisovateľ Patrick Harpur vo svojej knihe Úplný sprievodca duší, že slobodná vôľa sa snúbi s osudom, pričom všetko, čo je slobodne zvolené, je tiež navždy predurčené. Tento sobáš našej slobodnej vôle je teda tým, čo predstavuje uskutočnenie nášho osudu? Sme súčasťou sveta, ktorý je napojený na nejaký zdroj, na nejakú energiu, ktorá spôsobuje, že niečo je a bude? Objavovanie nášho poslania sa teda zdá byť zmyslom nášho života a tak zároveň i vytvára naše životné poslanie?

Otázka, či slobodná vôľa existuje alebo nie, nebola doteraz jednoznačne a nevyvrátiteľne zodpovedaná.

Nemôžem sa zbaviť myšlienky, že skutočne nie je až také dôležité, či slobodnou vôľou disponujeme, alebo nie. Množstvo názorov pre i proti vo mne evokuje trochu inú otázku: či má ľudské pokolenie vôbec kapacity a možnosti si na toto relevantne a uspokojivo odpovedať. Ľudská spoločnosť sa historicky vyznačuje snahou nájsť odpoveď na doteraz nezodpovedané, vysvetliť neznáme, eliminovať nejasné, v záujme stáleho posunu vpred, s ambíciami byť stále ten, kto ovláda, nie ten, kto je ovládaný. Osobne v zmierení sa s myšlienkou, že naša slobodná vôľa nie je celkom „výhradne naša“ vidím určité oslobodenie. A to nie z alibistického dôvodu vyhýbať sa zodpovednosti či trestu za previnenie. Každý si so sebou nesieme nejaké dedičstvo minulosti, skúsenosti, ktoré nás vymedzujú, dispozície, ktoré nás môžu obmedzovať. Rovnako je možné, že každému z nás je umožnené nakladať s tým, čo nás vymedzuje, obmedzuje, či určuje, svojim individuálnym spôsobom. Svoju myšlienku by som si dovolila zhrnúť slovami „každý z nás má vôľu natoľko slobodnú, nakoľko si je schopný uvedomiť, zmieriť sa a pracovať s jej obmedzením a relatívnou neslobodou“.

Lebo vraj najšťastnejší sú ľudia, ktorí robia to, čo im prináša radosť, a tým robia šťastnými aj ostatných ľudí.