Česi, kam kráčate? Pohľad spoza Moravy

To, čo ma k tomuto zamysleniu priviedlo, je pravdepodobne precitnutie, že i česká politika stráca svoju racionalitu až nudnosť, ktorú sme jej na Slovensku tak trochu závideli.

Korektnosť znamená, že existujú hranice, za ktoré sa nejde. Historicky sa nám zo Slovenska mohlo zdať, že česká politika korektná je. Možno to bol skôr efekt kontrastu s naším vlastným „divokým východom“. Zdá sa, že česká politika nebola vyslovene v rukavičkách, skôr bola inštitucionálna. Mala svoje pravidlá hry, ktoré sa málokedy porušovali tak okato, ako to vidíme dnes.

Kým na Hrade sedel Václav Havel, pôsobila česká politika intelektuálne. Neskôr, pri opozičnej zmluve Zemana s Klausom, bola cynická, ale stále parlamentná. Politika po ére Miloša Zemana prešla viditeľnou zmenou. Bývalá vláda Petra Fialu priniesla do Strakovej akadémie jasnú prozápadnú orientáciu. Na Slovensku, ktoré si prešlo a prechádza búrlivými zmenami, to pôsobilo ako návrat k akémusi štandardu. Lenže aj ten štandard mal svoje trhliny. Rozpor medzi imidžom slušnosti a tvrdou realitou nesplnených sľubov. Koalícia SPOLU a jej partneri bojovali i s niečím, čo dôverne poznáme aj u nás doma – s obrovským tlakom populizmu, ekonomickými problémami a schopnosťou opozície využiť každú chybu.

Sledovať debaty o dôchodkovej reforme, konsolidácii verejných financií či prístupe k EÚ je ako sledovať zrkadlový obraz našich vlastných problémov, len s inými aktérmi. Čo na českej politike vidno najviac, je prehlbujúca sa globálna polarizácia. Usudzovalo sa, že po zvolení prezidenta sa spoločnosť upokojí. Nedeje sa to. Namiesto toho vidíme viaceré tábory, ktoré si prestávajú rozumieť. Polarizácia je výsledkom toho, že ľudia sú vďaka technológiám viac prepojení, ale zároveň uzavretí v názorových bublinách, zatiaľ čo niektorí politici a média zneužívajú ich strachy a ekonomické frustrácie.

Na Slovensku vieme, kam zájde rozbitá spoločnosť. Z tohto pohľadu pôsobia spory o to, či je Česko „dosť české“ a „dosť západné“ až únavne. Radi si zakladáte na svojej kultúrnosti, no súčasná politická scéna je často plná osobných útokov, ktoré idú mimo vecnej podstaty. Súčasná politika je tiež v ťažkej skúške geopolitiky. Jasný postoj k Ukrajine je chvályhodný a v strednej Európe potrebný. Je to presný opak toho, čo sa občas ozýva z našej (slovenskej) strany.

Kauza z februára 2026, do ktorej sú zapletení Petr Macinka, Filip Turek, premiér a prezident, prináša pre slovenského pozorovateľa nový moment. Kedy sa oná povestná česká kultivovanosť začína nebezpečne podobať na dravý a osobný štýl politiky, ktorý až príliš dobre poznáme z našich končín.

Keď čítame, ako minister Macinka a prezident Pavel odmietajú spoločne cestovať na bezpečnostnú konferenciu do Mníchova, pripomína to naše vnútroštátne zákopy, kde osobná antipatia víťazí nad štátnym záujmom.

Kauza „SMS vydierania“ ukazuje, že čo predvádza Pražský hrad a Černinský palác je ďalšia bulvarizácia politiky. Je viac než isté, že vyjadrenia ministra Macinku o tom, ak nebude vymenovaný Filip Turek, sú viac než nevhodné. To, čo jeden vníma ako ostré politické vyjednávanie (quid pro quo), druhý (vrátane prezidenta) klasifikuje ako vydieranie a pokus o hrubý nátlak na ústavného činiteľa. Dokázať tento typ úmyslu vyšetrovateľom sa zdá prakticky ťažký. Pre hlavu štátu by mohla byť táto epizóda poučením, že už nie je premiérom Petr Fiala, ale Andrej Babiš. Je to výsledok volieb, ktorý musí akceptovať. Podľa našich kritikov sa prezident nechal zatiahnuť do hádky, ktorá ho sťahuje na úroveň bežného politického aktéra. Emócie a pátos môžu uškodiť. Tých má česká opozícia na rozdávanie. Podobne ako slovenská. Javí sa, že český volič sa už nenasýti pocitom patríme na Západ, ale hľadá symboly odporu voči Bruselu – a Turek mu ich naservíroval v lesklom plechu.

Zdá sa, že dnes je korektnosť vnímaná skôr ako slabosť. Kauza s Petrom Macinkom a jeho esemeskami signalizuje, že strana Motoristi pochopila to, čo naši politici vedia už dávno, že konflikt predáva lepšie ako konsenzus. Že volič nechce korektného technokrata, ale niekoho, kto to tým hore natrie. Prezident Pavel vsádza na inštitucionálnu vážnosť. Macinka s Turkom vsádzajú na emóciu „my proti systému“.

Z toho uhlu pohľadu je to smutné potvrdenie, že i v susednom Česku vyhráva ten, kto dokáže vyvolať silnejšiu emóciu (hoci aj negatívnu), a nie ten, kto má v poriadku excelovské tabuľky. Na Slovensku sme si tým prešli. Vieme, že ak sa politika zúži na na sériu trestných oznámení a mediálnych prestreliek, skutočné problémy (zdravotníctvo, školstvo) idú bokom. Andrej Babiš sa od sporu pragmaticky dištancuje. To môže naznačovať, že si prihrieva polievočku ako jediný rozumný arbiter a mediátor, lebo de facto uprednostnil stabilitu vlády pred svojím koaličným partnerom.

Držím palce a prajem, aby ste si udržali kritické myslenie a demokratickú stabilitu, pretože ak sa český maják rozkýve, tma v strednej Európe bude o niečo hustejšia. Zároveň želám, aby ste sa prestali hádať o minulosti a našli spoločnú víziu pre budúcnosť, ktorá nebude len reakciou na jedného či druhého lídra.