Boh, ktorý nemal čím objať svet

Vojna je strašne hlúpa vec. Vezme vám všetko, na čom záleží, a potom vás nechá stáť v daždi s otázkou, čo s tým sakra máte robiť.

Bola sobota. V tomto období konca septembra 1944 už obyvatelia Münsteru žili v neustálom strachu. Mestom zneli sirény takmer denne. Münster zažil počas vojny vyše 1 100 leteckých poplachov.

30. september bol pre mesto dňom čistej skazy. Nálet prišiel v popoludňajších hodinách a prebehol v niekoľkých po sebe idúcich vlnách. Zvuk sirén bol ako tiahle, hnusné zviera, ktoré bralo spánok aj pokoj. Zem sa triasla tak silno, až zo stropu bunkra padala omietka. Počuli len dunenie, rany a hrozný sykot padajúcich trosiek. Modlili sa a takmer nedýchali. Vedeli len, že bomby padajú niekde veľmi blízko železnice. Spojenci v ten deň útočili na viaceré ciele v regióne,veľmi ťažko zasiahli aj neďaleký Bielefeld. Hlavnou silou útoku boli americké štvormotorové ťažké bombardéry Boeing B-17 Flying Fortress z 8. leteckej armády USAAF, sprevádzané stíhačkami P-51 Mustang. Miestami ich dopĺňali bombardéry B-24 Liberator. Piloti im hovorili „Lietajúce pevnosti“, ale pre ľudí dole to boli len stroje na tmu. Pretože tak to už vo vojnách chodí – muži v uniformách nakreslia čiary na mape a obyčajní ľudia v pivniciach potom držia svoje deti za ruky a dúfajú, že strop vydrží.

Spojenci mali nad Nemeckom už takmer absolútnu leteckú prevahu a nemecká Luftwaffe im už nedokázala efektívne vzdorovať. Masívne útočili na nemeckú infraštruktúru – najmä na železničné uzly, zriaďovacie stanice (Verschiebebahnhof) a vojenské sklady.

Keďže kostol sv. Ľudgera leží v južnej časti historického centra, vzdušnou čiarou je to len zhruba 500 metrov od hlavnej železničnej stanice a koľajiska v Münsteri, pri kobercovom bombardovaní z obrovských výšok sa bomby nevyhnuteľne „rozsypali“ mimo cieľa. Zásah kostola sv. Ľudgera tak bol dôsledkom útoku na neďalekú železnicu.

Keď sirény konečne oznámili koniec poplachu, prežívší vyšli von. Nad mestom visel obrovský, nepreniknuteľný mrak žltkastého prachu a dymu. Vzduch smrdel spáleninou a sírou. Ulice, po ktorých pred hodinou kráčali, neexistovali. Všade boli len hromady tehál, skla a polámaných trámov.

Strop kostola svätého Ľudgera(Ludgerikirche) nevydržal. Tlaková vlna ho premenila na prach. Časť strechy chrámu bola kompletne preborená, klenba sa zrútila do lode. Cez obrovskú dieru v strope svietilo popoludňajšie slnko priamo do interiéru. Svetlo pretínalo ten hustý prach. Typický monument ľudského talentu na ničenie.

Obyvatelia a vojaci začali s rýľmi v rukách prehľadávať trosky kostola. Čakali, že nájdu len smrť a sutiny. Našli však niečo, čo nedávalo zmysel.

Fyzika ale vie byť niekedy poriadne ironická potvora. Uprostred tej spúšte, kde ležali na zemi kusy oltára a polámané drevené lavice, visel on. Pôvodný veľký krucifix. Celý. Okolo neho bolo všetko zničené, no kríž zostal. Keď sa prach usadil, uvideli že tá obrovská explózia mu úplne utrhla obe ruky až po ramená. Na hrudi mal hlbokú ranu od črepiny. Vyzeralo to desivo, akoby ten Kristus krvácal spolu s mestom. Vtedy im napadlo, že ak prežil toto, prežijú aj oni.

Zostalo len torzo. Boh, ktorý nemal čím objať svet.

Po vojne prišli do mesta reštaurátori. Chceli tie ruky vyrezať znova, lebo ľudia majú radi veci symetrické a kompletné. Lenže vtedy sa ozvali miestni. Cynici, ateisti, matky, ktoré stratili synov, aj chlapi, čo prišli o rodiny, domovy a ilúzie. Povedali nie.

Torzo malo zostať mementom brutality vojny: „Nechajte ho tak. Nech svet vidí, čo dokážeme urobiť.“

Namiesto opravy nových rúk dali pod kríž tabuľu s jednoduchým nápisom: „Ich habe keine anderen Hände als die euren.“/ „Nemám iné ruky, iba tie vaše.“

Tento príbeh poznajú aj ľudia, ktorí v nedeľu radšej spia a nechodia do chrámu. Prečo? Pretože keď sa stane niečo strašné, skeptici sa zvyknú pýtať: „Kde bol Boh, keď padali bomby?“ Ľudia z Münsteru našli odpoveď, ktorá presahuje akékoľvek náboženstvo, aj keď neveríte v nič staršie ako včerajšie noviny. Bez ohľadu na to, či veríme v nadprirodzeno, alebo len v čistú ľudskú humánnosť, odkaz zo septembra 1944 hovorí jasne.

Že zlo, vojny a utrpenie nerobia nadprirodzené či mýtické bytosti. Robíme ho my, ľudia. A rovnako sú to opäť iba ľudia, ktorí musia priložiť ruku k tomu, aby svet opravili. Žiadny zázrak z nebies trosky neodprace a rany nezahojí. Ak má na tomto svete prežiť aspoň kúsok nehy a spravodlivosti, musíme ju doň priniesť v našich vlastných dlaniach. Ak chceme vidieť na svete dobro a súcit, musíme sa ním stať my sami.

Iné ruky totiž svet nemá. Iba tie naše. Akokoľvek sú unavené a špinavé od popola.

Bezruký Kristus.

*foto: moje