Ani vojna nepochovala Vianoce...

Niekedy máme strach. Bojíme sa opustenia. Bojíme sa toho, čo bude ďalej. Bojíme sa smrti. Drevo sa v plameňoch mení na teplo a svetlo. Nezaniká. Rovnako i to, čím sme sa môže len zmeniť, ale nemá povahu „konca“.

Písal sa Štedrý deň 24. 12. 1944. V Žiline vtedy pôsobili rehoľné sestry Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul známe ako „Vincentky“ s bielym kornetom na hlave, ktoré spravovali sirotinec v jezuitskom kláštore.

Počas druhej vlny deportácií židovského obyvateľstva niektorí z nich ušli do zahraničia alebo sa ukryli, ale časť už nemala ako a kam odísť. V týchto dňoch sa podarilo do sirotinca ukryť niekoľkým rodičom svoje deti. Rodičia ich privádzali v tajnosti pod rúškom tmy do kláštora. Šestročný Shlomo (Juraj) a jeho desaťročná sestra Judita (Viera) Breznitzovci sa takto tesne vyhli transportu do koncentračného tábora.

O pôvode detí vedela sestra predstavená Agáta Matúšková, niekoľko sestričiek a žilinský prelát Tomáš Ružička. Po príchode do kláštora židovské deti prijali kresťanské mená. Boli vychovávané v prísnom katolíckom duchu. Aj po psychickej stránke tam bol život pre deti ťažký. Často plakávali za rodičmi a nevedeli, či sa ešte niekedy s nimi stretnú. Žili v neustálom strachu a v strese, že niekto odhalí ich židovský pôvod. Deti bývali na prvom poschodí kláštora, sestry na druhom. Na prízemí bola kuchyňa a v pivničných priestoroch zásoby zemiakov, kyslá kapustu v sudoch, drevo a uhlie. Dievčatá a chlapci bývali i žili úplne oddelene, nestretávali sa. Spoločne sedeli len raz v roku pri jednom stole. A to na Štedrý večer. Bolo už pred koncom vojny, bol nedostatok potravín, dreva a uhlia. Sirotinec bol odkázaný na milodary od tých, ktorí v tom čase mali sami málo. Na raňajky deti dostávali po kúsku chleba s džemom a na obed väčšinou rascovú polievku. Kúriť sa začínalo neskoro popoludní. Chlapci mávali služby v kuchyni, chodili do školy, upratovali kostol a kláštor. Zúčastňovali sa svätých omší a trikrát denne zvonili na kostolnej veži. Keď v pivničných priestoroch zriadili poľnú nemocnicu, ťažko zraneným vojakom poskytovali jednoduchú zdravotnú pomoc rehoľné sestry a pomáhali aj chovanci.

Na Vianoce v roku 1944 sa v sirotinci všetci tešili. Na primeraný dostatok jedla, chute a vône. Možno v duchu očakávali zázrak a ukončenie vojny. O Vianociach často hovoríme ako o chvíľach pokoja, mieru a kúzelných zážitkov. S vojnou, nech už s akoukoľvek, by sme takéto slová spájali len ťažko. Ale napriek tomu... Ani vojna nepochovala Vianoce. V kontraste s jej nespravodlivosťou a beznádejnosťou sú niektoré maličkosti malým zázrakom. Chovanci nešli do školy, upratovali, vykúpali sa a chlapci dostali biele košele. V kostole bolo všetko pripravené na polnočnú omšu. Už od rána rozvoniavali koláče a všetci sa tešili na Štedrú večeru a vianočný stromček. Iba v tento jeden deň mohli sedieť spolu chlapci a dievčatá pri jednom stole. Aj malý Shlomo sa tešil, že sa konečne ocitne v blízkosti svojej sestry. Po modlitbách a večeri všetci spolu spievali vianočné koledy. Aj počas obdobia vojny zazneli melódie oslavujúce narodenia malého dieťatka v Betleheme. Zrazu sa otvorili dvere a do miestnosti vošla matka predstavená Agáta s nemeckým dôstojníkom. Deťom oznámila, že veliteľ nemeckej posádky v Žiline je veriaci katolík a Vianoce chce stráviť s nimi v sirotinci. Ako darček priniesol pre deti veľký koláč, ktorému sa všetci veľmi potešili. Jedna zo sestier rozkrájala koláč a po jedení sa opäť modlili a spievali koledy. Napriek tomu mali židovské deti z dôstojníka strach. Po celý čas bolo cítiť napätie nielen medzi chovancami, ale aj rehoľnými sestrami. Dôstojník požiadal sestru predstavenú, či by mu niektoré z detí vedeli zaspievať „Tichú noc“ aj v nemčine. Po chvíľke bezmyšlienkovite vstala Judita, ku nej sa pridal aj Shlomo tešiac sa, že stojí pri sestre. Podišli k dôstojníkovi. Chytili sa za ruky a začali spievať: „Stille Nacht, heilige Nacht...“ Pri záverečnej časti zrazu Judita prestala spievať. Neplakala, no bola veľmi vystrašená. Až vtedy si obaja uvedomili, prečo práve oni dvaja poznajú nemeckú verziu piesne. Ostatní ju nemohli poznať, lebo po nemecky v tejto krajine vedeli len židovské deti. Chvíľu sa zdalo, že ich nemecký dôstojník chytil do pasce. On však vystrel ruky k súrodencom, Juditu zľahka pohladil po vlasoch a pošepol po nemecky: „Neboj sa, tvoja matka aj otec sa vrátia“. V jeho slovách bolo cítiť ľudskosť. Obe deti sa neudržali a nahlas plakali. Po jeho odchode však medzi deťmi aj naďalej zostala prázdna neistota. Čo sa stane? Deti by boli uvítali „Tichú noc“ už navždy. To sa bohužiaľ nestalo. Vianočná rozprávka mala svoj koniec. Veliteľ nemeckej posádky židovské deti nevyzradil, hoci nemeckí vojaci niekoľkokrát prehľadávali kláštor. Nenašli však nikoho. Sestra predstavená Agáta vlastným telom bránila vstupu vojakov pri vchode do kláštora. Je však potrebné si uvedomiť, že kto prijal židovské dieťa, riskoval nielen svoj život, ale i život celej svojej rodiny, respektíve celého osadenstva kláštora či sirotinca

Ale už aj deti vedeli, že Nemci vojnu prehrávajú a všetky sa tešili na jej koniec.

Vianoce znamenajú tak veľa kvôli jednému neobyčajnému dieťaťu. Ale Vianoce nám tiež pripomínajú, že všetky deti sú neobyčajné, že sú darom. Tieto ukrývané deti strácali svoju identitu a žili v neustálom pocite ohrozenia. Mnohým sa nikdy nepodarilo nájsť svoju pôvodnú rodinu, dopátrať sa toho, ako a kde zahynuli ich rodičia, súrodenci, ako aj celá širšia rodina.

Rudo Klein, ktorému obaja rodičia zahynuli počas holokaustu, odišiel s tetou do Izraela. Vyštudoval a pracoval ako vysoký dôstojník vo vojenskom námorníctve. Má štyri deti a niekoľko vnúčat.

Shlomo a Judita Breznitzovci sa dočkali len mamičky. Po vojne odišli do Izraela. Shlomo vyštudoval, stal sa svetovo uznávaným psychológom. Pôsobil aj ako profesor a rektor na univerzite v Haife. Svoje ohromujúce pocity izolácie a osamelosti počas života v sirotinci, tiež pretrvávajúci strach z odhalenia pred ostatnými chlapcami, ktorí s ním často kruto zaobchádzali, opisuje vo svojej knihe „Memory Fields“, ktorá ma inšpirovala k napísaniu tohto príbehu.

Ťažká doba so sebou priniesla nielen zlo, ale aj veľkú dávku statočnosti a ľudskosti. Aj v súčasnej dobe na nás pôsobí svojou silou odvaha sestry predstavenej Agáty. V roku 1950 bola deportovaná spolu s ostatnými rehoľníčkami na práce do rôznych Štátnych majetkov. Túžila sa stretnúť so zachránenými deťmi. Zachránení sa však dostali do svojej bývalej vlasti až po roku 1989. Bohužiaľ sa už nestretli.

***

Želám Vám krásne Vianočné sviatky.