Ako Štefan Moravu preplával na gumenom člne a Alpy zdolal po vlastných

Príbeh Štefana, ktorý Vám chcem porozprávať, vypovedá o nezlomnosti a vytrvalosti človeka, ktorý sa postavil totalite a šiel za svojím snom napriek bezprostrednej hrozbe smrti.

„Naša minulosť je už minulosťou,
prítomnosť je práve prítomná,
budúcnosť ešte neexistuje,
pretože si svoj osud vyrezávam do dlane...“

Štefan sa v noci z 13. na 14. apríla 1950 nachádzal na internáte pre budúcich kňazov v Šaštíne, keď zrazu ktosi silno zabúchal na dvere rozľahlého komplexu. Klopali a povedali, že treba súrne zaopatriť jedného zomierajúceho. Vrátnik im teda otvoril.

Okamžite naňho skríkli: ,Ruky hore!’“

Bola to lesť, vďaka ktorej sa asi dve desiatky príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti dostali do vtedajšieho kláštora saleziánov v Šaštíne.

Štefan v tom čase tvrdo spal na izbe, ktorú obýval s asi dvadsiatkou ďalších rehoľníkov. Pokojná noc však trvala len do chvíle, kým žandári nevtrhli do izby a nerozsvietili svetlo. So samopalmi a puškami v rukách vyhnali mužov z postelí a zhromaždili ich v jednej miestnosti. Jeden odvážny chlapec sa ich spýtal, prečo prišli a či majú povolenie na vstup do súkromného domu. Odpovedali, že prišli zreformovať rehoľníkov.

Komunisti sa v rámci Akcie K, ktorej cieľom bolo vymazať mužské rehole zo života i pamäte ľudí, rozhodli saleziánov dočasne ponechať v šaštínskom kláštore. Počas tej noci priviezli do mesta ďalších viac ako tristo saleziánov z 13 domov z celého Slovenska. V Šaštíne sa tak zišli saleziáni z Trnavy, Bratislavy, Humenného, Michaloviec, Nových Zámkov či Žiliny.

Kláštorný komplex na Záhorí, ktorý v 18. storočí vybudovala rehoľa Pavlínov, bol vďaka svojej kapacite ideálnym miestom na tzv. zberný tábor. Problémom však bola poloha. Šaštín patril k slávnym pútnickým miestam, kde sa vždy v lete stretávali tisícky veriacich na mariánskej púti, ktorej história siaha do 16. storočia.

Režim však nepotreboval svedkov, a preto hľadal odľahlejšiu lokalitu, kde by mohol bez neželanej pozornosti verejnosti realizovať svoje proticirkevné ťaženie. A tak sa už po dvoch týždňoch konal ďalší nočný presun. Rehoľníkov nahnali do autobusov a poslali smerom na východ.

V každom autobuse boli dvaja esembáci so samopalmi. Jeden sedel na dvojsedadle vedľa Štefana. Samopal mal na kolenách a mieril ním na neho. Bál sa, že zbraň vystrelí a do poslednej chvíle netušil, kam ho aj s ďalšími bratmi vezú. Celú noc nedostali jesť ani piť. Cieľovou stanicou bol kláštor v Podolínci, z ktorého sa neskôr stal neslávne známy kárny kláštor s väzenským režimom.

Zakrátko nasledoval ďalší presun. Tentoraz sa týkal rehoľníkov mladších ako 19 rokov, medzi ktorých patril aj Štefan. Ďalšou zastávkou bol kláštor v Kostolnej pri Trenčíne, nazývaný aj preškoľovací. V duchu komunistickej ideológie sa tu súdruhovia snažili veriacich prevychovať. Nepodarilo sa, a tak ich prepustili do civilu.

Mladý Štefan si začal uvedomovať, že jeho cesta ku kňazstvu narazila v Československu na neprekonateľnú prekážku. V jeho hlave sa tak začal rodiť plán úteku do Talianska. Štefan sa dozvedel, že jeden salezián organizuje útek s pomocou dvoch civilných prevádzačov. Tí si od každého vypýtali po päťtisíc korún, čo bola na tie časy, keď väčšina ľudí nezarobila ani tisícku, nepredstaviteľná suma. Štefanova mama by ako samoživiteľka také peniaze nikdy nezohnala. Mladému rehoľníkovi pomohol ďalší salezián. V septembri 1951, po zaplatení kaucie, sa mali všetci záujemcovia o útek stretnúť na hraniciach s Rakúskom. Prevádzači sa však nedostavili a odchod sa nekonal. Bez vodcov sa skupina bála vydať do neznáma.

Štefan sa však nevzdal myšlienky opustiť Československo. Druhý pokus uskutočnil už v októbri 1951. Skupina sa mala stretnúť v Šaštíne. Doraziť musel každý sám, aby nevzbudili pozornosť. Každý si mal kúpiť lístok na inú stanicu. Bolo ich asi 15 vrátane jedného chlapca a dvoch žien. Prvú noc prespali na povale stodoly v Šaštíne, kde ich prekvapila hliadka. Skupina prečkala nevítanú návštevu v podkroví. Príslušníci ZNB si, našťastie, nikoho nevšimli.

Zaťažkávajúca skúška prišla počas ďalšej noci. Skupina sa musela dostať do Rakúska. Keďže štátnu hranicu predstavovala rieka Morava, neostávalo im iné, ako sa na nafukovacích člnoch preplaviť na druhý breh. Síce v chladnej októbrovej vode a bez vesiel, no nakoniec úspešne. Utečenci zdolali chladnú rieku a dostali sa do Rakúska.

Rakúsko bolo po druhej svetovej vojne rozdelené na štyri okupačné zóny – sovietsku, americkú, britskú a francúzsku. Keďže hneď pri hraniciach s Československom sa nachádzala práve sovietska, utečenci museli byť obozretní. Na vlakovej stanici si kúpili rôzne lístky a dohodli sa, že všetci vystúpia vo Viedni. Hlavné mesto ležalo síce v sovietskej časti, no tiež bolo rozdelené na štyri zóny.

Vo vlaku boli rozsadení, nesmeli sa medzi sebou rozprávať. Vodca povedal, že objedná taxíky, ktoré ich zavezú k saleziánom vo Viedni. Tak sa dostali k rehoľníkom v americkom pásme, kde ich vypravili na ďalšiu náročnú etapu cesty – bolo treba nepozorovane prejsť cez sovietsku zónu vo Viedni. Utečencom pomohla Štefanova a znalosť nemčiny. Skupina sa zrazu ocitla na poli, ktorého polovica bola sovietska a polovica americká. Prechádzali okolo amerických vojakov. Chcel odpútať pozornosť, a tak sa ich po nemecky spýtal, či im nie je zima a či nechcú ísť domov. Ostatní zo skupiny vďaka tomu nepozorovane prešli.

Nasledovala cesta cez Rakúsko. Z pôvodnej 15-člennej skupiny zostalo sedem členov. Niektorí sa odpojili a išli po svojom. Zvyšok sa po zasnežených úbočiach Álp dostal pešo až do talianskej pohraničnej dediny Colle Isarco, kde utečencov zatkli. Keď však ukázali príslušníkom talianskej polície pozývací list od turínskych saleziánov, zaviezli ich do Bolzana, kde im poskytli stravu aj peniaze na cestu do Turína. Policajt v Bolsane povedal, že maturoval u saleziánov. Rovnako aj ich veliteľ. Písal sa druhý december 1951. Posledných štyristo kilometrov prekonali vlakom. Cesta trvala celú noc. Keď slovenskí rehoľníci dorazili k turínskym saleziánom, pre Štefana to bolo, akoby sa vrátil domov.

Už v druhej polovici decembra sa Štefanovi podarilo nastúpiť na univerzitu. Na štúdium filozofie ho prijali, hoci sa už začal akademický rok. Po troch rokoch vedel plynule po taliansky. Po skončení štúdia v Turíne ho poslali na dvojročnú prax do francúzskeho mesta Loiret a v portfóliu mu pribudol ďalší jazyk – francúzština, ktorú neskôr vyučoval v Taliansku. V 60. rokoch sa vďaka štúdiu v britskom Oxforde zdokonalil v angličtine. Štyri roky štúdia teológie sa prelínali s letnou pedagogickou praxou v Nemecku. Štefan bol vysvätený za kňaza 1. júla 1959.

Na sklonku Pražskej jari v roku 1968 sa Štefan Šilhár vrátil späť do rodného Československa. Podarilo sa to len vďaka tomu, že režim uvoľnil opraty a časť komunistických politikov sa usilovala o reformu socializmu. Mal vatikánsky pas, a preto ma bez problémov pustili. Návštevu prerušila invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Štefan vedel, že musí krajinu, kde na dvere klopala normalizácia, urýchlene opustiť. Na Šafárikovom námestí v Bratislave sa mu podarilo nastúpiť do talianskeho autobusu.

Po druhom odchode z Československa sa o návrat pred pádom železnej opony v roku 1989 už nepokúsil. V Taliansku pôsobil ako kňaz, neskôr sa venoval sprevádzaniu slovenských pútnikov v Ríme. Pri spomienke na temné päťdesiate roky vyzdvihoval nielen obrovskú túžbu stať sa kňazom, ale i humor a nadhľad. Aj vďaka nim sa nezľakol, hoci za útek hrozila basa.

Mama mu vtedy povedala: „No tak ťa zatknú. Veď už ťa raz zavreli. Ešte aj v base budeš veselý.“

„Nech ťa sloboda vedie ku Tebe!
Tak sa niekedy modlím za tých, ktorí hľadajú,
pretože modlitbu nepotrebujú tí,
ktorí už slobodu našli.“

***