Ako som pocítila, čo je to súcit

India nie je pre začiatočníkov. Tak znie heslo nejedného cestovateľa, ktorý sa rozhodne do zbierky navštívených štátov zaradiť najľudnatejšiu krajinu sveta.

Kravské či byvolie povozy na cestách, motorky, rikše a tuktuky jazdiace po chodníkoch či kľučkujúce medzi stánkami, večné trúbenie a prekrikovanie domácich – na toto všetko si treba zvyknúť postupne.

Ak však chcete zažiť takúto pravú autentickú – a povedzme si otvorene – chudobnú Indiu na vlastnej koži, nemali by ste čakať príliš dlho. Krajina totiž robí ohromné hospodárske pokroky.

Budhizmus vníma súcit ako prianie, aby všetky bytosti dosiahli oslobodenie od utrpenia a jeho príčiny. Utrpenie je výsledkom negatívneho činov v minulosti a prajeme si, aby cítiace bytosti nevytvárali ďalšie príčiny budúceho utrpenia negatívnym konaním v prítomnosti. Súcit nie je to isté ako ľútosť. Pri súcite si zachovávame nadhľad a podporujeme silné stránky druhých. Pri ľútosti sa ocitáme v utrpení spolu s trpiacim a nie sme schopní vidieť svetlo na konci tunela.

Keďže som vyrastala v kresťanskom prostredí, tak som nevedela pochopiť tento rozdiel a v situáciach, v ktorých by bolo vhodné použiť súcit som ľudí skôr ľutovala.

Precestovali sme vtedy 2300 kilometrov. Každopádne slovo kultúrny šok má svoje opodstatnenie. Z pohľadu bežného Európana to bola z 90% ťažká dystópia. Tých zvyšných 10% by som nazvala špeciálnymi zónami, alebo oázami.

Aby som Indii nekrivdila, tak tam bolo aj obrovské množstvo milých ľudí, vecí, ktoré fungujú lepšie než u nás, veľa neskutočne prekrásnych miest a jedinečnej kultúry. Zo začiatku som bola tým celým fascinovaná. Každý večer sme unavení odpadli do postele.

Všade po uliciach boli smeti, medzi ktorými sa prehrabovali kravy, psi, prasatá, opice, alebo sliepky. Na zemi boli stoky plné mydloviny. Vo väčších mestách permanentná hmla zo smogu. Všetko to vyzeralo ošumelo a akoby to bolo „zbuchané“ len do tej miery, aby to fungovalo. Všade bolo neuveriteľne veľa ľudí, množstvo žobrákov od detí až po ľudí s odseknutými končatinami, alebo popálenou tvárou a hlavne obrovské množstvo obchodníkov, ktorí na ľudí z cudziny skúšajú najrôznejšie i nekalé obchodné taktiky. Často som mala pocit, že množstvo ľudí nič nerobí, alebo sa celý život cyklí v tom istom bez vyhliadky na nejakú zmenu. Na každom dôležitejšom mieste boli policajné kontroly so skenermi a aj veľké rady pred funkčnými bankomatmi.

Až v Rishikeshi sme sa prakticky prvý krát naozaj nadlhšie zastavili a mali čas začať to celé spracovávať. Stretli sme sa tam s množstvom „sadhuov“ (svätých mužov), ktorých jediná životná činnosť bola žobranie, húlenie trávy a ničnerobenie (nie to ešte meditovanie a robenie jogy). Výraznejšie som sa stretla aj s tým, že aj keď sa dohodneš s dôveryhodným človekom, tak jeho slovo platí tak na 25%. Je veľmi ťažké rozoznať, kto sa s vami baví s úprimným zámerom pomôcť a spriateliť sa a kto sa snaží sofistikovanejším spôsobom od vás niečo získať. S niektorými ľuďmi sme mali záujem spolupracovať alebo im pomôcť s tým čomu sa venujú. Vždy sme však narazili, podľa nás, na určitý druh pohodlnosti a spokojnosti so súčasným stavom.

Akonáhle som pochopila, že títo ľudia sú vlastne spokojní s tým ako veci sú a je pre nich pohodlnejšie sedieť na mieste, ako zmeniť niečo vo svojom živote, všetko to negatívne čo som dovtedy videla mi vyskočilo znova pred oči vo svojej absolútnosti.

Na druhý deň som si teda dala prechádzku mestom a pozorovala som veci, ktoré sa okolo mňa dejú a čo to vyvoláva v mojom vnútri. Zlomovým momentom bolo, keď som sa posadila na múrik pred kopu odpadkov a pozorovala ju dovtedy, kým sa odpor nezmenil na nezáujem.

Zároveň sa pridala aj moja analytická myseľ a celú situáciu zhodnotila tak, že: U nás je zima tak by s takýmto postojom títo ľudia umrzli na ulici. Je to vlastne systémová vec, lebo prostredie ich nenúti konať inak. Chcieť niečo na tom zmeniť, by znamenalo násilne meniť ich kultúru, ktorá sa stáročia vyvíjala v tomto prostredí. Musia si to vyriešiť svojim spôsobom.

Od tejto chvíle sa vo mne začal budovať určitý druh cynizmu. Nevydržala som to už v Agre, kde sa nám snažili špekulantsky navýšiť sumu za izbu v hoteli o 200 rupií, pričom dohoda bola úplne iná. Ide o naozaj smiešnu sumu, ale mala som toho fakt už dosť. Je to obrovský tlak na človeka, keď musí jednému človeku povedať minimálne 5 krát nie, ďakujem neprosím, nepotrebujem a takýchto ľudí stretne za deň minimálne päťdesiat. V hoteli som sa pohádala a trvala na svojom. Pokazilo mi to trochu deň, lebo som na to nevedela prestať myslieť, ale zafungovalo to, lebo keď sme sa vrátili, tak zrazu všetko bolo v pohode.

Dospela som k názoru, že každý má to, čo chce, každý si zaslúži to, čo má a všetko vlastne je tak, ako má byť. A India je toho dokonalým príkladom, nečudo, že vymysleli koncept karmy.

V tej dobe som sa stala majstrom hovorenia „Nie“. Pokračovala som v sebavšímavosti a spozorovalala som, že hnev som síce dokázala vylúčiť, keď som ho dostatočne skoro zachytila, ale necítila som žiaden súcit s ľuďmi. Každý ďalší otravný človek bol pre mňa, len vec, ktorú musím čo najefektívnejšie odbiť.

Poslednou zastávkou bolo New Delhi. Navštívili sme i Akshardam, čo je niečo medzi chrámom a zábavným parkom. Sú tam rôzne záhrady, výstavy s animatromi, video prezentáciami a robia tam aj úžasnú laserovú show a projekcie na megalomanskej fontáne, ktorá bola tiež ovládaná počítačom. Všetko ostatné bolo oslavou jogína Neelkantha a jeho života. Pri pozeraní filmu som si uvedomila, že tento jogín sa prakticky nestretal z inými ľuďmi, než ktorých sme stretli my na ulici. Je v podstate ľahké byť slušný na ľudí, ktorí sú k vám milí, ich slovo platí a chcú vám len to najlepšie. A naopak je to veľmi ťažké správať sa tak aj k ľuďom, ktorí sa k vám správajú, ako…

Táto idea znela, ako challage, takže som sa rozhodola, že ju aplikujem v praxi a budem na ľudí milá a budem im priať len to najlepšie. Prekvapivo to fungovalo. Nieže by ma ľudia menej otravovali, ale ten deň bol pre mňa naozaj príjemný. Ignoráciu (najúčinnejšiu taktiku, ktorú sme objavili) som vymenila za „Nie“ s úsmevom a dobroprianím. Vďaka tomu som si tiež všimla, že deti berú žobranie viac menej, ako hru a aj keď nič nezískajú, alebo na nich niekto nakričí, tak to s nimi nič nespraví a hrajú sa ďalej.

Ostatné dni už boli veľmi príjemné. Poznanie tradičných hodnôt druhej strany je v každom prípade prvým krokom k pochopeniu a pochopenie pomáha odstrániť problémy v osobných kontaktoch, pochádzajúce z postojových rozdielov. Čo sa Európanovi môže javiť ako „indická nespoľahlivosť“, je skôr nedostatok takého zmyslu pre čas, aký je bežný v Európe. Nesplnené sľuby boli obvykle myslené celkom vážne a s ich splnením sľubujúci počíta, ale kedy ich splní, to sa mu nejaví ako závažná otázka. Podľa väčšiny Indov, aspoň hinduistov, sa všetky činy ukladajú v duši ako odtlačky, ktoré sa v budúcom jej vtelení stávajú pohnútkami na konanie. Koľko nazbieraných činov má človek splatiť počas jedného života, o tom rozhoduje vyššia moc. Podľa toho, aké činy má splatiť, sú mu určené krajiny, miesto, prostredie, telo a všetko ostatné. Vek, akého sa dožije, je určený tým, v akej lehote majú byť činy splatené.

Myslela som, že toto je to najintenzívnejšie, čo si z Indie odnesiem, ale to najintenzívnejšie nasledovalo hneď potom.

Vychádzala som na ulicu a malý, asi štvorročný chlapec sa chytil mojej tašky a snažil sa mi ju vytrhnúť. Obrovské oči na zafúľanej tvári, so strapatými vlasmi a zdrapmi oblečenia. Vyzeral neuveriteľne úboho, ako z nejakého románu Charlesa Dickensa. Kamarát Adam hneď zareagoval, vytrhol mu tašku z ruky a poslal ho asi viete kam.

Nasadli sme rýchlo na rikšu a tam mi z ničoho nič vyhŕkli slzy a nezadržateľne sa mi kotúľali po tvári. Bol to asi najväčší kontrast, aký som dovtedy zažila. Nehnevala som sa na Adama za to, ako zareagoval, bola som úplne v pokoji. Nebola som ani smutná, ani som sa necítila zle. Nedávala som chlapcovi peniaze, nevedela som mu pomôcť, cítila som sa v tomto smere úplne slobodne. Ale zároveň som mu chcela dať všetko, nezaslúži si utrpenie, zaslúži si všetko dobré na svete. Kiež by bol zbavený všetkého utrpenia, kiež by mu bolo dobre.

Vtedy som konečne pocítila, čo je to súcit. Nevyžaduje ani žiadne myšlienky, ani slovný komentár. Stav mysle, srdca, v ktorom som prežívala všeobjímajúci vnútorný mier, pokoj, pochopenie voči slabostiam iných, lebo poznám tie svoje.