Ak by si ma milovala, moju radu by si počúvla...

Komunikácia znamená hýbať sa smerom k iným, a nie od nich. Znamená hovoriť a správať sa spôsobom, na ktorom je vidno, že život človeka je zameraný na vzťahy.

Ku Zuzane, venujúcej sa psychologickému poradenstvu, prišla pred časom istá mladá žena menom Katarína a povedala jej o jednom liste, ktorý dostala od svojho otca. List obsahoval nasledujúce slová:

Svoju matku a mňa si veľmi rozčúlila. Nespali sme z toho niekoľko týždňov a odniesol si to aj môj žalúdočný vred. Vždy, keď si pomyslím, čo všetko to stváraš, rozmýšľam, kde sme vlastne urobili chybu. Tvoje chodenie s tým mladým mužom úplne zničí dobré meno celej našej rodiny. Či Ti na nás už ani len trocha nezáleží? Nejde o to, že by sa nám Tomáš nepáčil. Avšak, Katarína, je od Teba o 10 rokov mladší. Katarína, Tomáš nie je pre Teba. Vekový rozdiel medzi vami je príliš veľký. Možno Ti povedal, že na tom vôbec nezáleží, hlavná vec, že sa máte radi a že ak vás my nechápeme, že sme príliš pod vplyvom konvencií a zvyklostí. Stále ste spolu. Nehovor mi, že vaše stretania sú nevinné. Ak by si nás milovala, moju radu by si počúvla. Veď ide o tvoje vlastné dobro. Tvoja matka i ja Ťa veľmi milujeme.

Niekoľko dní po prijatí listu Katarína cestovala domov, aby o situácii so svojimi rodičmi diskutovala. Keď im povedala, aká nahnevaná a zranená sa cítila po prečítaní tohto listu, jej otec odpovedal: „Každý dnes hovorí o komunikácii. Jednoducho som sa snažil s tebou komunikovať“

Katarínin otec mohol mať ten najlepší úmysel. Možno sa snažil komunikovať spôsobom, ktorý mu bol blízky a známy. Lenže jeho dcére Kataríne tento jeho list vôbec nepripadal ako komunikácia. Cítila ho skorej ako surový útok. Tieto dve veci sa líšia. Kde sa stala chyba?

Katarínin otec nesprávne predpokladal, že keď povie všetko, čo si myslí a čo cíti, tým automaticky komunikuje. Bol presvedčený – ako je to bežné – že povedať (alebo napísať) slová inému sa rovná komunikácii. Lenže toto nie je pravda. Slová musia mať isté charakteristiky, ak majú slúžiť dobrej komunikácii. List, ktorý napísal Katarínin otec, obsahoval niekoľko výrokov, ktoré nenapomáhali, ale naopak v skutočnosti ničili dobrú komunikáciu:

Svoju matku a mňa si veľmi rozčúlila. Nespali sme z toho niekoľko týždňov a odniesol si to aj môj žalúdočný vred.

Toto je pokus o pocit viny. Vždy, keď začneme iného človeka obviňovať zo zodpovednosti za našu nepohodu, ten druhý sa bude pravdepodobne cítiť manipulovaný a nahnevaný. Skrytý zmysel v takýchto výrokoch je tento: „Ja trpím kvôli tebe, cíť sa teda dostatočne vinný na to, aby si prestal s tým, čo robíš a čo mi spôsobuje toľko bolesti.“

Vždy, keď si pomyslím, čo všetko to stváraš, rozmýšľam, kde sme vlastne urobili chybu.

Toto je správanie sa mučeníka. Vždy, keď sa takýmto spôsobom pred tým druhým ponížime, snažíme sa ho vmanipulovať do pozície, v ktorej by sa cítil dostatočne zle na to, aby prijal celú zodpovednosť za konflikt a zmenil svoje správanie podľa našich želaní.

Tvoje chodenie s tým mladým mužom úplne zničí dobré meno celej našej rodiny.

Toto je dosť brutálny útok. Je to výrok obvinenia. Snaží sa toho druhého urobiť zodpovedným za bolesť rodiny, a je to jedna z ďalších foriem manipulácie.

Katarína, Tomáš nie je pre teba. Vekový rozdiel medzi vami je príliš veľký.

Toto je nevyžiadaná rada. Dávanie rád druhému, zvlášť dospelému, ktorý o radu nežiadal, vyvolá obyčajne na druhej strane hnev a neľúbosť. Katarína sa vyjadrila, že keď čítala túto časť otcovho listu, cítila sa ako 6-ročné dievčatko.

Možno Ti povedal, že na tom vôbec nezáleží, hlavná vec, že sa máte radi a že ak vás my nechápeme, že sme príliš pod vplyvom konvencií a zvyklostí.

Toto je predpoklad (domnienka) a posudzovanie. Predpokladať isté motívy pre správanie sa iného človeka (bez toho, že by sme si to overili) je jednak nebezpečné a jednak neférové. Toto zatieňuje skutočné problémy a takmer vždy to spôsobuje veľké množstvo hnevu. Posudzovačné výroky sú obyčajne výsledkom dlhého dokola sa točiaceho premýšľania. Človek, ktorý je nahnevaný, sa obyčajne motá okolo problému, premieta si v mysli znova a znova možný scenár a potom začne s vytváraním domnienok a predpokladov, ktoré v sebe obsahujú aj snahu o to, aby sa ten druhý cítil vinný. Nie je zriedkavosťou, že ľudia v skutočnosti aj uveria svojim predpokladom a domnienkam, ktoré si o tom druhom urobili za spomínaných okolností.

Stále ste spolu. Nehovor mi, že vaše stretania sú nevinné.

Toto je obvinenie nabité podozrením. Takéto výroky ľudia obyčajne pociťujú ako útok.

Ak by si nás milovala, moju radu by si počúvla.

Toto je testovanie. Kedykoľvek stotožňujeme lásku s poslušnosťou, koledujeme si o sklamanie. Žiadať iného o dôkaz lásky obyčajne položí náš vzájomný vzťah na pôdu nedôvery.

Tvoja matka i ja Ťa veľmi milujeme.

Toto je akýsi druh psychologickej nápravy. Hoci výrok môže byť pravdivý, uistenie o láske po takomto útočnom liste bude tomu druhému sotva pripadať ako láskyplné. Takýto výrok je dosť často výsledkom pokusu pisateľa zľahčiť svoju vinu.

Manipulovanie, obžalovávanie, útočenie, posudzovanie, obviňovanie, cítenie sa mučeníkom, dávanie rád – žiadna z týchto vecí nedefinuje dobrú komunikáciu. Ľudia takéto správanie často používajú preto, lebo sa mu naučili od iných, obyčajne od detstva. No hoci takéto praktiky sú do nás hlboko vtlačené, predsa sú zmeniteľné. Ľudia sú schopní naučiť sa účinnejším spôsobom vzájomnej interakcie. Katarínin otec bol jedných z takýchto ľudí.

Nakoľko Katarína nebola schopná si tento konflikt so svojimi rodičmi vyriešiť sama, požiadala ich, či by sa spolu s ňou nezúčastňovali na niekoľkých sedeniach, ktoré im mali napomôcť vo vzájomnej komunikácii. Rodičia s tým súhlasili. O niekoľko mesiacov poradca, ktorý viedol tieto sedenia, požiadal Kataríninho otca, či by ten svoj bolestný dopis, ktorý sa stal príčinou konfliktu, neprepísal. Otec to urobil. Pri písaní použil nové praktiky, ktorým sa naučil počas sedení s poradcom. Nové znenie listu bolo nasledovné:

V poslednom čase som bol rozčúlený a nahnevaný a chcel by som sa o tom s Tebou pozhovárať. Je pre mňa ťažké pochopiť Tvoj vzťah s Tomášom, nakoľko on je o 10 rokov od Teba mladší. Pripadá mi celkom príjemný a sympatický a chcel by som Ti dať vedieť, že som si ho obľúbil. No keď si pomyslím, že moja milovaná dcéra chodí s mužom, ktorý je od nej o toľko mladší, nie je to pre mňa ľahké prijať. Chcel som Ti to dať vedieť, Katarína. Som si istý, že máš len tie najlepšie úmysly. Chcel by som to však pochopiť a tak Ťa prosím, aby sme o tom hovorili. Si dospelá a nech sa rozhodneš akokoľvek, budem Ťa vždy milovať.

Toto je komunikácia. Je to úprimné vyjadrenie pocitov. Nie je tu žiadne obžalovávanie, žiadna manipulácia, žiadne očakávanie, že Katarína bude žiť svoj život podľa vôle svojho otca. Jej otec vlastní svoj vlastný hnev a pomenováva svoj zmätok. Svoju dilemu a svoj úmysel formuluje jasne: „Keď si pomyslím, že moja milovaná dcéra chodí s mužom, ktorý je od nej o toľko mladší, nie je to pre mňa ľahké prijať. Chcel som Ti to dať vedieť, Katarína.“

Kľúčovým cieľom komunikácie je vyjaviť, dať vedieť, čo sa nachádza vo vnútri srdca človeka. Jej cieľom nie je donútiť druhého, aby sa zmenil. Katarínin otec už viac nenúti dcéru, aby sa zmenila alebo prispôsobila. Vážne sa pozrel na svoj vlastný život a hodnoty a rozhodol sa nenútiť nikoho, aby ich tiež prijal. Pred svojou dcérou úprimne vyjadril svoje pocity o tom všetkom. Jediné, o čo ju žiadal, bolo iba to, aby spolu otvorene komunikovali. Dýchať. Vznášať sa. Hovoriť.

Efektívna komunikácia napomáha ľuďom hýbať sa k priateľstvu a blízkosti. Rastu toho druhého môžu napomôcť, alebo ho môžu ohroziť. Všetko to závisí od toho, ako spolu komunikujú.