Ahoj, mami. Som v poriadku

V bežnom živote obvykle volíme bezpečnú cestu. Odvaha sa často prejavuje až v hraničných situáciách, keď stratíme pocit bezpečia alebo nemáme inú možnosť, než priamo čeliť strachu.

Písal sa 17. júl 1939 a dvanásťročný Donn Fendler mal pred sebou výlet na najvyššiu horu štátu Maine. Stačilo pár minút a rodinná idylka sa zmenila na jeden z najdramatickejších príbehov o prežití v amerických dejinách.

Všetko sa to začalo malichernou hádkou. Na vrchole hory Mount Katahdin stál dvanásťročný Donn Fendler, trasúci sa od zimy a hnevu. Pohádal sa so svojím bratom Ryanom a v detskej prchkosti urobil rozhodnutie, ktoré ho takmer stálo život.

“Idem dole sám!“ vykríkol a zmizol v hustej hmle, ktorá pohltila vrchol hory rýchlosťou dravca.

Donn sa na brata i ostatných nahneval. Hádali sa, kto je rýchlejší a kedy majú začať zostupovať. Chcel dokázať, že cestu dole zvládne sám a rýchlejšie. Chcel byť v tábore prvý, chcel dokázať, že je silnejší. Namiesto toho urobil osudný krok mimo chodníka. Mount Katahdin je známa tým, že sa na nej počasie mení v priebehu sekúnd. Hmla, ktorá padla, bola taká hustá, že Donn stratil vizuálny kontakt s turistickým chodníkom už po niekoľkých metroch. O pár minút už nepočul hlasy otca, bratov ani sprievodcu, len tlmený hukot vetra. Keď si uvedomil, že nikoho nepočuje a nevidí, namiesto toho, aby zostal na mieste, začal bežať. Don bežal a blúdil. Bežal hlbšie a hlbšie do lesa, až kým v močaristom teréne nestratil obe topánky. Chcel nájsť cestu späť k ostatným, no namiesto k nim zamieril presne na opačnú stranu hory – do neprebádaného údolia Great Basin.

Najhoršia bola tá prvá noc. Tma nebola tichá. V tú prvú noc, pod chladným nebom Maine, pochopil krutú realitu. Sedel pod stromom, triasol sa od zimy a počul zvuky, ktoré si nevedel vysvetliť. Keď sa ho zmocňovala čierna priepasť beznádeje, predstavil si tvár matkyl: „Donn, ak teraz spanikáriš, už nikdy neuvidíš mamu.“

Ďalší deň mu potok odniesol nohavice. Zostal bosý, len v tričku a šortkách. Donn nebol len vystrašené dieťa. Bol skautom druhej triedy (Second Class Scout) v oddiele 2 v Rye, NY. Vedel, že jeho prežitie závisí na pragmatických skautských pravidlách. A práve vedomosti z prírody a disciplína sú kľúčové pre jeho prežitie. Prvým pravidlom, ktorým sa začal riadilť, bolo: „Zachovať si chladnú hlavu“. Spomenul si na slová otca a skautský výcvik: “Sleduj potok, ten ťa dovedie k rieke a rieka k ľuďom.“ Sledoval každý malý potôčik, kým sa nezmenil na riečku dúfajúc, že ho dovedie k civilizácii. Skauting mu nedal len techniku, dal mu disciplínu nezastaviť sa.

Jeho najväčším nepriateľom však neboli divé zvieratá a medvede. Skutočným peklom boli muchy a komáre. Jeho tvár bola taká opuchnutá, že si musel prstami rozťahovať očné viečka, aby vôbec videl, kam kladie nohy. Bolo to, akoby ho tisíce ihiel pichali každú sekundu.

Našiel staré vrece z juty (burlap sack), do ktorého si urobil diery na ruky a hlavu. Bol to jeho jediný štít proti podchladeniu. Bosé nohy mal dorezané do krvi od ostrých skál a ihličia. Hlad zaháňal lesnými plodmi, ktoré poznal z atlasu a strach modlitbami. Rozprával sa s Bohom i so svojím bratom. V lese stále myslel na tú hlúpu hádku na vrchole. Predstavoval si, ako sa Ryanovi ospravedlní. To bol jeho motor – chcel sa vrátiť, aby Ryanovi povedal, že ho to mrzí. Viera v Boha a láska k rodine boli tie jediné veci, ktoré ho prinútili urobiť ďalší krok, keď už ho nohy neposlúchali.

V najťažších chvíľach mu v hlave znela otcova rada, ktorú dostal ešte pred výletom: „Keď si budeš myslieť, že už nedokážeš urobiť ani krok, urob ešte jeden. A potom ďalší.“ To sa stalo jeho mantrou. Keď mal nohy dorezané do krvi, keď mu tvár i oči opuchli od tisícov štípancov a keď od hladu takmer strácal vedomie, si Donn opakoval: „Ešte jeden krok k tamtomu stromu. Ešte jeden meter popri tomto potoku.“

Boli i také okamihy, keď to chcel vzdať, ľahnúť si do lístia a jednoducho si povedať, nech to ide do hája, ale pokračoval ďalej. Bola to jeho vôľa žiť.

Donnov otec a strýkovia pátrali v teréne každý deň. Jeho matka zostala v neďalekom dievčenskom skautskom tábore Camp Natarswi. Miestni vedúci a skautky jej poskytovali stravu a emocionálnu podporu. Počas náročného prečesávania hustého a neschodného terénu hory Katahdin utrpel otec Donald zranenie oka. Kvôli tomu a celkovému vyčerpaniu bol hospitalizovaný v Bangor General Hospital.

Solidarita bola taká silná, že sa o nej písalo v novinách po celých Spojených štátoch. V kostoloch po celom Maine sa konali nepretržité modlitby. Do pátrania sa zapojili stovky dobrovoľníkov, miestni drevorubači z papierní v Millinockete, civilné ochranné zbory, národná garda, skauti a miestni sprievodcovia, ktorí hory poznali ako vlastnú dlaň. Mnohí z nich opustili prácu a trávili v lese celé dni na vlastné náklady. Miestne podniky poskytovali pátračom jedlo, kávu a vybavenie zadarmo. Keďže až 90 percent rozlohy štátu pokrývajú lesy, letecké pátranie bolo prakticky bez šance na úspech. Newyorská štátna polícia vyslala lietadlom špeciálne cvičené farbiare (bloodhounds). Psy však museli byť stiahnuté, pretože si na ostrom skalnatom teréne hory Katahdin do krvi dorezali laby. Katahdin je tvorený usadenými horninami, ktoré z diaľky pripomínajú hladké žulové skaly, no pri dotyku sa ich ostré častice nepríjemne zapichávajú.

Po niekoľkých dňoch sa šanca na nájdenie živého dieťaťa v tak drsnom teréne bez vybavenia blížila k nule. Mnohí pátrači boli presvedčení, že hľadajú už len telo.

Zatiaľ čo stovky pátračov so psami a lietadlami hľadali telo strateného chlapca, Donn prešiel asi 80 míľ. Jeho cesta viedla zo západnej strany Katahdinu, severne od hory North Turner Mountain a Twin Ponds, potom na juhovýchod do tábora. Bola to oblasť, ktorou sa vtedy len zriedka chodilo.

Na deviaty deň – v utorok 25. júla 1939 – narazil na staré telefónne vedenie a sledoval ho až k brehu rieky East Branch Penobscot. Donn prišiel k východnému ramenu rieky Penobscot k poľovníckemu táboru Lunksoos. Na druhej strane vody uvidel muža a začal kričať. Jeho hlas bol slabý. Nelson McMoarn neskôr povedal, že to znelo ako hlas sovy. Ale McMoarn ho počul. Spolu s ďalším mužom sa na kanoe preplavili k Donnovi a priviezli ho do športového tábora McMoarnovcov neďaleko Stacyville.

Bol dehydrovaný, vychutnutý(stratil približne 7 kg), čierny od špiny, opuchnutý od štípancov a nohy mal dozrezané od kameňov. Ale bol nažive. Bol pri vedomí. A chodil.

Vzhľadom na jeho stav manželia McMoarnovci museli postupovať opatrne. Nelsonova manželka Lena ho najskôr uložila do postele, ošetrila mu rany a podávala mu jedlo a tekutiny po malých dávkach, aby jeho telo neutrpelo šok. Tento moment, keď po dňoch jedenia len divých jahôd a „checkerberries“ konečne ochutnal skutočné teplé jedlo, Donn neskôr opísal ako jeden z najkrajších okamihov svojho života.

Rodičov kontaktovali kľukovým telefónom. Nelson McMoarn spojil hovor s Donnovou matkou Ruth. Donnove prvé slová boli: „Ahoj mami, som v poriadku,“ hoci ledva stál na nohách.

Po jedle a krátkom odpočinku v Lunksoos Camp ho navštívil lekár z Millinocketu. Nasledujúci deň v stredu 26. júla policajná hliadka previezla jeho matku k táboru, kde sa zotavoval. Až potom bol prevezený kanoe a sanitkou do Eastern Maine General Hospital(dnešná Eastern Maine Medical Center) v meste Bangor, kde sa Donn konečne stretol s otcom.

Prvé, čo urobil, bolo, že sa ospravedlnil za stratené topánky a tú nešťastnú hádku. Táto detská úprimnosť, keď takmer prišiel o život, dojíma dodnes. Otec ho v návale úľavy len silno objal. Trpel výčitkami, že syna neustrážil. Rovnako aj brat Ryan si vyčítal, že kvôli ich sporu sa Donn stratil. Rodina bola opäť spolu. Amerika oslavovala zázrak.

V roku 1939, kedy svet stál na prahu druhej svetovej vojny bola správa o jeho záchrane pre ľudí obrovským povzbudením. Fakt, že to bol len malý chlapec, robí z jeho príbehu jeden z najčistejších príkladov súboja človeka s prírodou.

Prečo tento príbeh fascinuje aj po viac ako 80 rokoch? Donn sa stal legendou nielen preto, že prežil, ale preto, že sa nevzdal. Strach je prirodzený, ale odhodlanie je mocnejšie. Stal sa žijúcim dôkazom toho, že panika zabíja a vôľa zachraňuje. To je lekcia, ktorá platí v každej generácii, či už ide o prežitie v lese alebo v osobnom živote.

Odmietol zisk z knihy a radšej svoj príbeh šíril v školách. V armáde získal hodnosť plukovníka, oženil sa a mal štyri deti. Dožil sa 90 rokov a tisícom detí odovzdal svoje životné krédo: „Nikdy, naozaj nikdy sa nevzdávajte. Máte v sebe oveľa viac sily, než si myslíte, keď sedíte v bezpečí domova. Hora ma nezlomila, ona ma naučila, kým v skutočnosti som.“

Knihu „Stratený v horách v Maine“(Lost on a Mountain in Maine) napísal podľa Donnovho rozprávania v roku 1978 Joseph B. Egan. Stala sa povinným školským čítaním v Maine. V roku 2024 vznikol rovnomenný film, ktorý produkoval Sylvester Stallone a Ryen Cook. Pre Cooka a herečku Caitlin FitzGerald (matka) mal osobný presah. Ako deti sa s Donnom osobne stretli v škole.

Baxterov štít, Mount Katahdin, Maine. Vedeli by ste si predstaviť, že zablúdite v takomto teréne?

Neďaleko turistického chodníka je tabuľa s citátom guvernéra Percivala Baxtera: „Človek sa narodí, aby raz zomrel. Jeho dielo je pominuteľné — budovy sa rozpadnú, pamätníky zaniknú, bohatstvo sa rozplynie. No Katahdin, vo svojej majestátnej kráse, zostane navždy horou pre ľudí z Maine.“

*foto- rod. fotoarchív