Absencia pamäte je lístkom na spiatočnú cestu dejinami

História je písaná víťazmi, hovorí populárny pohľad. Môže byť však nebezpečné spochybňovať históriu, je lepšie otvoriť všetky skrine a vytiahnuť všetkých kostlivcov, ktorí tam na nás číhajú.

V minulosti padali sochy najmä počas revolučných udalostí. Obyvatelia slovenských miest a dedín si počas takzvaných rabovačiek na konci prvej svetovej vojny vylievali zlosť na erboch rakúsko-uhorskej monarchie a podobizniach cisára, aby sa následne vrhli na podľa nich konkrétne stelesnenie útlaku: miestnych židovských obchodníkov, ktorých obchody vyrabovali.

Keď sa Prešporok menil na Bratislavu, československí legionári zasa zrútili sochu Márie Terézie postavenú na tradičnom korunovačnom vŕšku uhorských kráľov na brehu Dunaja. Po druhej svetovej vojne sa rozbíjali Hitlerove a Tisove busty a verejné priestranstvá obsadzovali komunistickí predstavitelia. S nástupom moderných čias obrazoborectvo vystriedalo odstraňovanie politických symbolov, respektíve ich nahrádzanie novými.

V súkromných priestoroch jednej obce je umiestnená socha V. I. Lenina. Pôvodne stála vo vestibule budovy Západoslovenského krajského národného výboru v Bratislave. Po páde režimu ju premiestnili. Socha patrí do zbierkového fondu galérie.

Národom, ktoré rúcajú sochy diktátorov sa môže stať, že im budú znovu vládnuť? Táto socha mi to pripomenula. Ako dôkaz premenlivých istôt a neistôt v našich životoch. Pripomienka časov a chýb minulosti, na ktoré by sme nemali zabudnúť. My tie sochy nestaviame a nebúrame preto, že nám to prikazuje svetonázor či presvedčenie, ale že sa tým vyrovnávame sami so sebou. My jsme si prežilii pád komunismu, vtedy bolo cieľom ukázať, ako sa odstrihávame od minulosti, ale stále sa nám to moc nedarí.

História je neustále prepisovaná. S radosťou očakávame, že viac informácií prehĺbi naše poznanie. Prepisovanie sa častejšie deje kvôli budovaniu kultúrneho alebo národného príbehu. Vyzdvihujeme kúsky minulosti, ktoré podporujú vnímanie našej identity a zámerne ignorujeme detaily, ktoré sa nám nehodia. Páči sa nám nekomplikovaná.

Kultúra je kolektívnou pamäťou. Sú to prepletené príbehy presahujúce obdobie života generácií, ktoré používame na vysvetlenie akým sme národom, organizáciou alebo len voľne vytvorenou skupinou. Kultúrna pamäť je neoddeliteľnou súčasťou toho, ako sa skupina pozerá sama na seba.

Krajiny sú schopné kompletne prepísať svoje učebnice dejepisu, len aby podporili to, ako sa teraz vidia. Môže byť nebezpečné spochybňovať históriu. Pretože veľká časť našej identity je formovaná našou minulosťou. Takže záujem o históriu, o to, čo si chceme zapamätať a čo chceme zabudnúť, môže mať politický náboj.

Napríklad, keď sa otvorilo nové kanadské vojnové múzeum, časť expozície, ktorá bola venovaná druhej svetovej vojne, okamžite vyvolala diskusiu o mravnosti masívnych náletov na nemecké mestá, vrátane civilných cieľov. Veteráni RAF (Royal Air Force) boli pobúrení, že ich činy sú považované za morálne nejednoznačné. Kritici expozície tvrdili, že veteráni by mali mať konečné slovo, pretože boli pri tom.

Ale Galileova relativita ukazuje, že piloti, ktorí plnili bombardovacie misie, pravdepodobne nie sú schopní objektívneho pochopenia udalostí, ktorých sa zúčastňovali. Môžete robiť nemorálne veci pri hľadaní morálne oprávnených výsledkov. Ale splnené ciele nie vždy ospravedlňujú použité prostriedky.

Čo chceme od histórie? Chceme sa z nej poučiť v nádeji, že sa tým vyhneme chybám, ktoré urobili iní? Alebo chceme na národnej úrovni posilňovať sebadôveru, aby sme ospravedlnili to, čo sme urobili a čo ešte urobíme?

Náš sklon k oklamaniu samých seba ospravedlňujúcimi príbehmi, v ktorých sme angažovaní osobne či ako súčasť skupiny, je ťažké prekonať.

Pokračovali by učenci so svojimi špekuláciami, ak by mohli vidieť, k čomu pripravujú cestu? Krvavé vojny, ktoré vytvorili Taliansko a Nemecko? Vášeň a nenávisť, ktoré roztrhali staré nadnárodné Rakúsko-Uhorsko? Nároky z historických dôvodov, ktoré vznášali nové a staré národy po 1. svetovej vojne na rovnaké územia? Zlovestné režimy Hitlera a Mussoliniho s ich povýšením národa a pretekami o najvyššie blaho? A s ich dych vyrážajúcimi požiadavkami na územia iných?

Keď si vyberáme z minulosti len „hrozienka z koláča“ alebo ak sa odtrhneme od plného rozsahu histórie, pretože nás znepokojuje alebo nezodpovedá kultúrnemu príbehu, v ktorom žijeme, znižujeme našu schopnosť učiť sa z minulosti. Ponaučenia z histórie, ktoré nezískame, nemôžeme uplatniť v situáciach, ktorým čelíme dnes.

Nie je žiadna definitíva dejín. Mali by sme sa vyrovnať s tým, že ľudia môžu robiť veľké veci a zároveň mať nedostatky. Naši hrdinovia nemusia byť dokonalí. Hráme sa na rozum, ale naše hlavné prejavy nakonec riadia pudy a emócie, čo je vlastne v dejinách neustále opakujúci sa motív.

Preto by azda najjednoduchšie poučenie z dejín mohlo znieť, že nič netrvá večne. Asi sme však nepoučitelní a Trója zasa padne pre roztopaš Bohov...