Když jsem chodil na gympl, pěstovali jsme slovanskou vzájemnost tak, že jsme si dopisovali s lužickosrbskými vrstevníky. Každý ve třídě jsme někoho vyfasovali a už jsme čile korespondovali. My jim psali česky, oni nám srbsky. Bylo to dost zajímavé.

Lužickí Srbi obývajú územie Lužice, ktoré leží na území nemeckých spolkových krajín Sasko a Brandenbursko. Od 14. do 17. storočia bolo toto územie súčasťou Českého kráľovstva.

Počet Lužických Srbov sa v súčasnosti odhaduje na 60 000 až 100 000. Väčšina z nich obýva pôvodné územie Lužice, najmä v okolí miest Bautzen (Budyšín) a Cottbus (Chosebus).

Územie Lužice bolo v čase sťahovania Slovanov osídlené západnými Slovanmi, ktorí museli odolávať tlaku Franskej ríše (neskôr Východofranskej ríše). Územie dnešných Lužických Srbov patrilo určitú dobu aj pod vládu Veľkomoravskej ríše. Po smrti kniežaťa Svätopluka sa od Veľkomoravskej ríše odtrhli. V 10. storočí podľahli tlaku christianizácie a s ňou postupujúcej germanizácie (Henrich I.).

Od 14. storočia patrilo toto územie pod zvrchovanosť Českého kráľovstva. V období reformácie sa začal používať pri bohoslužbách aj lužickosrbský jazyk. V roku 1635 získalo toto územie Sasko a od 19. storočia sa územie Dolnej Lužice stalo súčasťou Pruska. Po spojení nemeckých štátov sa stalo súčasťou Nemeckého cisárstva.

V 19. storočí dochádza k národnému prebudeniu Lužických Srbov. V roku 1912 vznikol spolok Domowina. Zlé časy nastali pre Lužických Srbov po nástupe nacizmu. Nacisti v roku 1937 Domowinu zakázali a Lužických Srbov plánovali úplne germanizovať. Po vzniku NDR nastali pre nich lepšie pomery. Časť ich územia získalo Poľsko (na východ od rieky Lužica). Po vzniku zjednoteného Nemecka im ústava zaručuje všetky ľudské a občianske práva. V máji v roku 2008 bol za ministerského predsedu slobodného štátu Sasko zvolený Lužický Srb Stanislaw Tillich (člen CDU), ktorý hovorí plynule česky.

autorovi a i Vam, Martine, neznala jsem a tak mam co dohanet, diky internetu je to dnes tak jednoduche, ale dulezite je vedet, co zadat.....

Mě to přišlo jako stará čeština psaná ovšem polštinou. Jinak z rozhlasu vím, že jsou dost podporovaný z Dresden. Školy a tak. A někde u Berlína je ještě jedna Lužicko-Srbská enkláva, ale myslím, že je už víc "integrovaná"

Zase tak podporovaní nejsou. Jejich vesnice ohrožuje těžba uhlí, přitom po přestěhování do německého jazykového území rychle asimilují, saská vláda jim školy spíše zavírá (třeba poslední gymnázium, protože prý mělo málo žáků). Asimilace nezadržitelně postupuje, brzy zůstanou pouze slovanské názvy německých měst - i Dresden se původně jmenovaly Dřežďany, Slované založili i Berlín a celá spolková země Braniborsko se jmenuje podle slovanského hradu Branibor (německy Brandenburg).

 Byl jsem velmi překvapen, jak blízká je lužická srbština češtině.