O slonoch

V Indii sú slony živočíšnym druhom, ktorý môžete stretnúť aj na iných miestach ako v zoologických záhradách. Na rozdiel od túlavých psov či pasúceho sa dobytka majú svojich pánov či lepšie povedané svojich cvičiteľov. Vzhľadom k majestnátnosti a sile tohto zvieraťa je veľkým prekvapením spôsob, akým bránia slonom vo voľnom pohybe.

Nechávajú ich pripútaných k stanovenému miestu slučkou na ich nohe, ktorá je spojená s drevenou týčkou. Tá je snáď len z polovice zabodnutá do zeme. Pýtate sa, ako je možné, že tento zjavne nedostatočný systém zabráni slonovi vo voľnom pohybe? Odpoveď tkvie vo výchove slona. Vraj hneď od narodenia má slonie mláďa pripevnenú na nohu rovnakú slučku z lana spojenú s kolíkom zabodnutým do zeme. Sloníča ani zďaleka nedosahuje sily dospelého slona, samotný pohyb predstavuje pre neho problém. Preto aj táto malá zábrana pôsobí spoľahlivo a nedovolí sloníčaťu volný pohyb. V hlave zvieraťa sa tak postupne vybuduje jasná poučka: slučka na nohe = nemožný pohyb. A slon už túto hypotézu neoveruje, neskúma zas a znovu jej pravdivosť. Kontakt lana na jeho nohe vysiela nezpochybniteľný signál, že pohyb je nemožný a ani na vrchole svojich síl sa o to slon nepokúša.
Som dospelý slon. Snáď mám viac síl ako v puberte, neverím ale v možnosť voľného pohybu. Neverím, že ma čaká krásny život bez problému, ktorý ma postupne ničí. Mal som 15 rokov, hrával som volejbal za moje mesto. Napriek pevnému miestu v týme, som nebol medzi vyvolenými, ktorí reprezentovali vo výbere kraja. Dôvodom bola moja nedostatočná výška. Preto som sa rozhodol, že musím vyššie skákať. A vzhľadom k tomu, že tréningu som venoval všetky svoje sily, cesta bola jasná. Musím schudnúť! Zapisoval som všetko, čo som zjedol, až som sa striktne dopracoval k trom hlavným jedlám a desiate a olovrantu v podobe ovocia. Po krátkom čase som bol naozaj ľahší, rýchlejší a skákal o kúsok vyššie. Lenže...
Moje úsilie ďalej pokračovalo, systematicky som znižoval množstvo jedla a bez predchádzajúceho cvičenia som nebol schopný zjesť ani kúsok jablka. Sila sa nenávratne stratila, moje telo každým dňom pripomínalo viac a viac kosť a kožu. Na tréningoch som nevládal, bol som čím ďalej pomalší... vlastne som ani nedokázal zakričať "Mám"! Pohľad do zrkadla ma ale vždy ubezpečoval o správnosti mojej cesty, moje chudé telo ma paradoxne naplňovalo hrdosťou. Rodičia neboli napriek svojej snahe schopní nič zmeniť. Proste som v ich neprítomnosti nejedol, jedlo vyhadzoval do koša a klamal. Áno, klamstvo sa stalo bežnou súčasťou mojich dní. Myslím, že zo 69 kíl som sa dopracoval na 53, čo vzhľadom na moju výšku a pohlavie, bolo dramaticky málo. Jedno ráno som si všimol, že mám dlane plné krvavých podliatin a čo viac, že nemám priateľov. Celý mimoškolský čas som strávil domácim cvičením. Na konci školského roku to bola skôr snaha o kliky, drepy a brušáky. Neviem, čo sa presne zmenilo, ale počas letných prázdnin u tety v Čechách, som sa začal stravovať relatívne normálne a fyzicky sa postupne vrátil k normálu.
Teraz mám 25 rokov a celkom opačný problém. Občas sa na týždeň stratím, zjem všetko, čo vidím a potom jednoducho... áno, zvraciam. Vbehnem do potravín, náhlivo nakupujem to, čo považujem za nezdravé. Chipsy, klobása, čokoláda, saláma, vianočka... s obrovskou hanbou to donesiem na privát a jem. Jem hltavo, rýchlo a vždy robiac iné činnosti. Na konci je mi tak zle, že sa nedokážem zohnúť. Nenávidím sa, búcham si päsťami do hlavy a spytujem svoje vlastné svedomie. Na záchode sa pokúšam všetkého zbaviť, v prípade, že mám dostatočné súkromie. Ak nie, hľadám úkryt v lepšom prípade na WC na fakultách, v nákupných centrách či dokonca v lese alebo na poli. V hlave sa mi premieta len jedna myšlienka, že takto nechcem žiť, že si kazím to najkrajšie čo mám. Vyhýbam sa možnosti vidieť svoj obraz v zrkadle. Hanbím sa ísť dokonca do sprchy, bránim sa čo i len pomyslieť na svoje telo. Snažím sa minimalizovať všetky pocity môjho ja, snažím sa koncentrovať len a len na seriály, filmy či na čítanie blogov a internetových diskusií. A to najhoršie, opäť klamem. Klamem rodine, priateľom, ničím svoje vzťahy. Vyhýbam sa spoločnosti, povinnostiam, stretnutiam, proste všetkému. A aby som to dokázal, klamem.
Prestal som veriť, tak ako slon, že dokážem niekedy vytrhnúť drevený kolík zo zeme a dám sa do voľného pohybu. Mám na nohe len jednu slučku, ktorej sa ale nedokážem zbaviť...