Zabudnutá dcéra

David bol kapitánom špeciálnych jednotiek na boj s terorizmom. Keď so svojou ženou čakali dieťa, povolali ho na novú misiu. Mala to byť rutinná akcia. Prežil ich už mnoho a táto nemala byť ničím výnimočná. Občas sa však stanú veci, ktoré nikto nepredpokladá. Všetko sa skončilo inak. Nepriatelia niečo tušili a prichystali pascu. Jednotku postrieľali a Davida zajali. Väznili ho dlhé dva roky. Vo väznici prežíval ťažké muky a život tam preňho stratil zmysel. Špina, vypočúvanie, nechutné jedlo. Všetko ho to poznačilo. Jedného dňa, však prišla záchrana...

Vláda celkovo neprejavovala záujem dať za Davida výkupné. Namiesto toho vytvorili nový špeciálny tím, ktorý mal za úlohu zistiť jeho polohu a zachrániť ho. Po dvoch rokoch sa to podarilo. Konečne bol na slobode.

Keď vyšiel z nemocnice, odišiel ďaleko do hôr hľadať pokoj od hrôz, ktoré zažil. Nikto ho do nemocnice neprišiel navštíviť. Nikto ani nevedel, že ešte žije. Nevedel sa s tým vysporiadať, nevedel ako má ďalej žiť.
Nemal chuť vracať sa k rodine. Nemal chuť vôbec žiť. Bol plný hnevu a bolesti. Našiel si novú prácu s tým, že snáď zabudne na svoj hnev a utrpenie. Snáď dokáže žiť nový pokojný život.

Za tri roky si už našetril na malý domček. V noci sa často budil, nedokázal pokojne spávať. Začal mať zdravotné problémy a ani lekári mu nedokázali pomôcť.
Jedného dňa sa rozhodol ukončiť svoj život. Rozmýšľal, ako to spraví. Rozhodol sa zastreliť...

V tom mu zazvonil telefón. Jeho bývali plukovník mu volal, že jeho žena zomrela na ťažkú chorobu. Jediné čo mu ostalo bola jeho päť ročná dcéra. David na ňu už dávno zabudol. Život preňho nemal žiaden zmysel. Nechcel svoju dcéru vidieť. Nezvládol by sa o ňu starať. Veď sa nevedel postarať ani sám o seba. Chcel už ukončiť svoje trápenie.

Niečo sa však v ňom prelomilo. Možno to bola zvedavosť a možno niečo iné. Rozhodol sa ju navštíviť. Chcel ju vidieť aspoň raz vo svojom živote. Ako jej však vysvetlí, že odchádza? Ako jej vysvetlí, že nechce byť jej otcom? Že sa o ňu nechce starať?

Naštartoval svoje auto a vydal sa na cestu. „Veď budem mať dosť času si premyslieť, čo jej poviem,“ pomyslel si. Bol na ňu zvedavý. Nikdy sa nevideli, ani nepočuli. Ako vyzerá? Je po mame? Aký ma hlas? Ako sa cíti? Čo robí? Čo má rada?

Neustále o nej premýšľal. Celú cestu myslel iba na ňu. Nedokázal si premyslieť, čo jej povie, až ju uvidí. Bol veľmi nervózny.

Došiel do dedinky, kde bývala. Vystúpil. Ulica na ktorej sa ocitol bola prázdna a cesta široká a zaprášená. Nikde nevidel ľudí, akoby to ani ulica nebola, skôr len dlhá, nikde nekončiaca čiara do neznáma.
Vzduch bol vlhký a teplý. Ticho prerývalo jeho nádychy. Zapol si kabát, upravil si golier a vykročil vpred. Ako sa blížil k jej domu, pár metrov pred sebou zbadal postávať malé dievčatko. Zastal. Zadíval sa na ňu, avšak nevidel jej do tváre.
Dievčatko sa zrazu pohlo. Išlo k nemu pomalým krokom. Srdce mu divoko búšilo. Stál a pozoroval ako sa blíži. Nedokázal vôbec premýšľať. Iba stál a prizeral sa.

Dievčatko sa zrazu ocitlo vedľa neho. Trocha ho to pomiatlo. Nevedel čo má povedať.
„Kto si?“ spýtal sa napokon.
„Som tvoja dcéra,“ odpovedala mu.
David ostal zaskočený. „Ako vie, že som jej otec?“ pýtal sa sám seba. Pozrel sa na ňu. 

Jej oči mali krásnu nebeskú modrú farbu. Jej pohľad prenikal hlboko do jeho duše. Nevedel nájsť slová. Pozrel sa na oblohu, zhlboka sa nadýchol a rozhodol sa, že jej povie, prečo prišiel. „Ja...“.

Na oblohe zbadal holubicu. Nádhernú snehobielu holubicu. Všetko okolo nej žiarilo. Vietor zrazu prestal fúkať a slnko prestalo páliť. Všetko naokolo sa rozjasnilo a akoby zastalo. Cítil pokoj všade navôkol a najmä vo svojom vnútri. Za posledné roky sa tak príjemne ešte necítil. Bola to radosť. Šťastie. Pozoroval holubicu a cítil ten vánok vo svojej duši.

Malá ho chytila za ruku. „Vidím anjela,“ povedala.
„Áno, je to anjel,“ pomyslel si David, keď pozoroval holubicu.

Pozrel sa na dcéru a ostal prekvapený. Celý čas pozerala na neho.

„Ty si anjel,“ povedala.

Davida oblial neobyčajný pocit. Všetko v jeho mysli sa zrazu zmenilo. Nerozumel tomu. 
„Ja som anjel?“ 
Tú myšlienku už nemohol potlačiť. Usmiala sa na neho a zrazu mu bolo všetko jasné.
„Ja mám dcéru. Rodinu!“ zakričal od šťastia.

Zasmial sa. Po dlhých rokoch sa znova smial.

„Haha, ja mám dcéru! Ty si môj anjel.“ chytil ju do náručia a objal ju. 
Malá sa začala smiať s ním. Všetko bolo zrazu iné. 
„Haha, ty si anjel,“ smiala sa maličká. „Ideme domov?“

Pozrel sa znova na oblohu. Holubica bola preč. Ten neuveriteľný pocit z výnimočného zážitku však v ňom ostal na celý život. Dostal šancu na nový začiatok. Pozrel sa na anjelskú tvár svojej dcéry, chytil znova jej ručičku a usmial sa.

„Ideme domov.“