Čo spája ateistov a veriacich ľudí?

Som veriaci človek. Mám síce svoju vlastnú vieru, no rozumiem aj iným vieram. Zaoberám sa nimi rád, čítam Bibliu, Bhagavadgítu, Korán atď. Vďaka tomu nachádzam porozumenie a porozumenie je podľa mňa cesta k tolerancii a priateľstvu. Prevažná časť mojich priateľov je však, nazvem ich tak, ateistami. Nehádame sa však. Moju vieru považujem skôr za osobnú vec a pomáha mi riešiť osobné konflikty. Neberiem to ako slabosť, ale skôr ako pomôcku, ktorú je škoda nevyužiť. Viera mi pomáha prekonávať osobné problémy a tak mi pomáha udržiavať si energiu na niečo, čo má pre mňa väčší význam. Cesta to bola dlhá, ale pochopil som, čo je pre mňa dôležitejšie. Dôležitejšie je podľa mňa nájsť si cestu, ako môžem pomáhať svojmu okoliu, priateľom a rodine.

Keď som bol ešte v puberte, chodieval som do táborníckeho oddielu v Bratislave. Volal sa Vlčia Svorka. Boli to skvelé časy a kľudne spomeniem, že dosť dobrodružstiev sme zažili aj s priateľskými oddielmi z Česka (Moravy). Mal som priateľov z Bzenca, Nivnice, Uherského Brodu, ale aj z Prahy...
V tom období som sa začal aj dosť intenzívne zaoberať vierou. Pomáhal som vo vedení oddielu a veľa sme tam debatovali o všetkom možnom. Boli sme dobrí priatelia a tak nám nerobilo problémy hovoriť o čomkoľvek, aj o viere. Samozrejme, že prišli aj hádky, ale nič vážneho. Nezmenili sme svoje názory, no ostali sme priateľmi. To čomu veríme ostala naša súkromná vec a dôležité ostali vzťahy, priateľstvo, mládež a oddiel.
Dnes už toľko času na dobrovoľnícku činnosť nemám, pretože pracujem. Stále sa však zaujímam o dianie okolo dobrovoľníctva, NGO a našej spoločnosti. Stále som v kontakte so zaujímavými ľuďmi z tejto oblasti. Títo ľudia, ktorých spoznávam, sa venujú deťom z detských domovoch, vedeniu turistických oddielov, ochrane prírody, ľudským právam, vzdelávaniu a pod. Venujú tomu veľa svojho voľného času, niektorí su aj profesionáli (aj keď slabo zaplatení) a na vieru má každý z nich svoj názor.
Viete, viera dokáže vyvolať naozaj vášnivú diskusiu a niekedy aj riadne hádky. Škoda je, že niekedy tá diskusia prechádza do napádania. Kedysi som bol ateista, dnes som už veriaci a pochopil som za ten čas, že je treba zamyslieť sa nad tým, čo nás spája. Boh to nie je. Ani nejaká osoba, či mesiáš. Jednú myšlienku však ateisti aj veriaci majú spoločnú...
Pomoc svojmu okoliu
Či už som buddhista, kresťan, alebo verím v hocičo iné, či som ateista a neverím v Boha, či iné nadprirodzené bytosti, zhodneme sa v tom, že človeku a svojmu okoliu je treba pomáhať.
Napr. sociálna náuka cirkvi má veľa spoločného s vierou - charitná, edukačná, sociálna
činnosť sa odvoláva na Evanjelium. Buddhisti a iné náboženstvá tiež prikladajú najdôležitejšiu úlohu tomu, aby sme si pomáhali. Veď súcit, láska, porozumenie to všetko má viesť k tomu, aby sme si pomáhali, aby sme budovali priateľstvá a príjemnejšiu spoločnost.
Náš oddiel nemal s vierou nič spoločné. Ani ďalšie oddiely, ktoré som poznal. Zaoberajú sa tam však vedením detí v oddieloch, učia ich rešpektovať prírodu, vyvýjaju v nich sociálne zručnosti, nachádzajú si tam priateľov, pestujú v nich zdravé sebavedomie, pripravujú im hry v prírode, debatujú s nimi, učia ich navzájom si pomáhať, riešiť konflikty asertívne a empaticky atď. Keď sa rôzne oddiely (kde boli veriaci a neveriaci) stretli na nejakom podujatí, tak si neskočili do vlasov, ale spolupracovali. Prečo? Lebo pochopili, že ich niečo spája.
Čo má dnes väčší zmysel, ako hádať sa, či existuje, alebo neexistuje Boh? Podľa mňa sú to najmä témy našej spoločnosti (škoda, že hlavne politici tomu tak bránia, namiesto toho, aby tomu pomáhali). Nech už sú naše pohnútky akékoľvek a nech sa zaoberáme čímkoľvek, čo je pre spoločnosť prospešné, dôležité sú skutky.
Ak ideme za spoločným cieľom, tak debaty o viere nám môžu iba pomáhať krátiť čas, no nie sú podstatou našej činnosti. Niekedy sme sa pre vieru hádali, no ostali sme priateľmi, pretože keď išlo o to riešiť skutočné problémy, tak bolo jasné, že takéto debaty nemajú žiaden zmysel. Dôležité bolo konať, pomôcť keď bolo treba, rozvíjať čo sa dalo...
Hádky sa neskončia dovtedy, dokým jeden názor bude chcieť dominovať nad druhým názorom. Či mám pravdu ja, alebo niekto iní, je v konečnom dôsedku nepodstatné, ak pri tom nie som ochotný nič robiť. A ak sa pohádame kvôli viere, ale spoločne pomôžeme našej spoločnosti, tak si aj tak uvedomíme, že tá viera, či ateizmus, nie je až taká podstatná vec. Hádky môžu zmiznúť vtedy, ak si uvedomíme, že sú tu aj dôležitejšie veci.
Ateisti aj veriaci môžu objavovať dokonca spoločne aj duchovno
Ateista objavuje duchovno v tom, že pomáha ľuďom, prírode a zvieratám. Sú takí čo učia deti aj dospelých tolerancii, budovaniu priateľstiev, asertivite, empatii a neagresívnemu riešeniu konfliktov. Iní hľadajú deťom rodičov, učia ich láske a porozumeniu. Ďalší sa stará s trpezlivosťou o dôchodcov a iný opatruje zvieratá, stará sa o prírodu a podobne. Toto všetko ich vedie k duchovnu. Nemusia pri tom vôbec veriť v Boha. Pomáhajú a to je práve to duchovno v praxi. Na nič nadprirodzené si pri tom nemusia spomenúť. A prečo by mali, však? Nie je to až tak dôležité.
Tí čo objavujú vieru a duchovno skrz knihy, modlitby, či meditácie tiež dochádzajú k tomu, že je potrebné si pomáhať. Ak ja verím dajme tomu v Boha, reinkarnáciu, anjelov, tak ma to len povzbudzuje v tom, aby som sa snažil pomáhať ľuďom okolo seba. Pomáham však tak ako viem, ako mi je to prirodzené. Ja málo, niekto veľa, avšak skutky sú dôležité. Aj malý skutok raz za mesiac, je skutok, ktorý sa ráta.
Ľudia, ktorých poznám, ktorí su neveriaci, sú mi vzormi. Oni pomáhajú a mňa posmelujú, aby som nezaostával. Objavil som v nich skvelých a inšpiratívnych ľudí. Ľudia, ktorí sú veriaci, rovnako prispievajú do spoločnosti.
Vzájomne môžu nájsť niečo, čo si tí druhí nemusia všimnúť a môžu sa dopĺňať. Dôležité je, že ich niečo spája. Dôležité je, že konajú a spolupracujú. Dôležité je, že si rozumejú a sú priateľmi.