Zimný výstup na Inovec

Zimné zdolávanie najvyššieho vrchu pohoria Považský Inovec. Zimná krása, ale i ťažké putovanie na vrch. 

Konečne som sa po dlhšej dobe rozhodol, že bicykel nechám doma a vyberiem sa na turistiku. Nevedel som kam sa vybrať a preto som napísal na FB kto sa ku mne pridá a dal som tri možnosti a to Vtáčnik, Inovec a Strážov. Ale nakoniec sme sa dohodli že sa vyberieme na Inovec. Ja + dvaja super partáci.  Aj mňa aj dvoch kolegov čakalo cca hodinku a pol skorého ranného cestovania do obce Dubodiel, kde sme mali dohodnuté miesto stretnutia a čas o 07:30. Všetci sme tam prišli na čas a pomaly ale isto sme sa mohli vybrať najprv po cyklo trase na náš cieľ Inovec. Cesta ku turistickému chodníku bola celkom dlhá skoro cez celú dedinu. Mysleli sme si, že chodník bude v dobrom stave. Ale hneď na začiatku modrej turistickej značke sme zbadali chodník no skôr pol metra snehu :) a nezostávalo nič iné ako si dať návleky a začať sa brodiť. Parták Igor si dal pre istotu aj snežnice.   

Hneď na začiatku trasy je jemné ale dlhé stúpanie, ktoré vlastne pokračuje až na vrchol Inovca. Musím povedať, že nálada bola od začiatku úplne super. A to bol aj dôvod na zastávku každých 10 metrov :), ale času sme mali dosť tak prečo nie :).
 

Podľa počasia SHMU malo byť jasno až polooblačno od 6 rána do 15 hod. A aj to tak vyzeralo. V lese sme mali aj pohľad na vychádzajúce slniečko poza oblakov, ale pravdu povedať netrvalo to moc dlho a počasie sa stále viac a viac kazilo. Ale stále sme išli pocitom, že hore bude fajn a aj nejaká viditeľnosť.
 

Prišli sme na prvé otvorené miesto a tak isto prvá pauza na čaj. Ale ako môžete vidieť po slnku už ani pamiatka a do toho začalo jemne fakt len tak poletovať sneh. a jemne fúkať. Ale stále sme verili že hore bude pekne. A potom zase na pár min cez oblaky zasvietilo slniečko.
 

Stále pokračujeme po modrej hore a snehu je stále viac a už chôdza je náročnejšia, ale na nálade to nič nemení, ale začína troška GPS blbnúť a ukazuje v kuse 500metrov :) ale v kuse už hodinu.
 

Chodník, ak sa to tak dá nazvať je už len čisto biely a aj to okolie. Bolo to krásne pre oči ale ťažké pre nohy.
 

Už sa blížime na vrchol a začína byť mlieko - hmla. Najprv jemná ale čím sme vyššie tak hustejšia, ako môžete vidieť na fotkách.
 

Už sme hore a všetko je krásne biele a zamrznuté. No je to krása čo tá príroda za tak krátky čas dokáže, ale škoda že je to husté mlieko a nemáme žiadne výhľady. Ale ja som toho názoru že turistika nie je len o tom, ale hlavne o užití si pohybu v prírode. 
 

Fotky zo zostupu nemám žiadne, lebo to bolo už len čisté brodenie sa cez sneh a stromy, ktoré boli tak ťažké zo snehu, že boli až na zemi. Ale i to malo svoje čaro. Ďakujem chalanom za spolu výstup a teším sa na budúce.