Dneska sa vydáme do Západných Tatier a užijeme si trocha nie moc najlepšie počasia, ale krásnym príbehom.
Hlásili krásne počasie a preto sa moji rodičia vybrali na dovolenku do Západných Tatier. Ale ešte pred tím som sa s nimi dohodol, ak mi čas dovolí, že ich prídem určite aspoň na jeden deň pozrieť. A aj sa stalo. Predposledný deň ich dovolenky som sadol do auta a vybral som sa smer Habovka. Cesta tam bola príjemná a úplne že pohode. Do Habovky, pred ich penzión som prišiel skôr, ako mali raňajky. Tak som ich na izbe počkal, pokiaľ sa v kľude najedia. Po chvíľke prišli a dohadovali sme sa kam pôjdeme na túru. Kedže som ja nebol dlho na R. plesách chcel som ísť tam. Ale nastal jeden problém. Moja mama má strach z výšok a preto sme sa rozhodli, že ja spravím okruh cez Roháčsky vodopád a plesá a stretneme sa na Ťatliakovej chate. Takže rodičia sa nachystali, sadli sme do auta a šli sme smer Zverovka a na hornom parkovisku sme nechali auto. Nezostávalo nič iné ako sa už vybrať na pešo. Konečne som videl tie moje obľúbené Západné Tatry. Kopce kde som začínal a spoznával krásu turistiky. Ale pred asfaltovou cestou je zaujímavý lesík kde lietal veľký sršeň.
Už sme na ceste na betóne, ktorý ma nikdy netešil, ale chápem to že aj ľudia na vozíku sa chcú trocha prejsť - povoziť a vidieť tie krásne hory, takže nezostáva nič iné, ako tie cca 2km prejsť a nejako to vydržať. Po chvíľke nás čaká krásna skala krásnym nadpisom a vždy keď idem okolo nej, tak sa pri nej či na nej odfotím :).
Ešte pokračujeme kúsok po asfaltovej ceste a otvorí sa nám krásny pohľad na tie naše Slovenské hory. Počasie mňa osobne nepotešilo, kedže bolo vidieť, že je nízka oblačnosť a hory sú schované. Nič to ale neznamená a na túru idem aj tak. Treba chodiť za každého počasia pokiaľ sa dá a podmienky to dovoľujú. Ale aj tieto hmlisté a oblačné podmienky majú svoje čaro a to je dôvod prečo som si to odfotil.
Prichádzame ku rozdvojke. Ja sa vyberám smerom doprava a to je cesta, ktorá ma bude viesť tam kam mám v pláne ísť. Moji rodičia pokračujú rovno na chatu, kde sa stretneme o pár hodín a dáme si dačo dobrého. Rozlúčime sa a idem. Hneď na začiatku vidím, že dneska bude kopa turistov, ale mne to je svojim spôsobom jedno. Ja si idem svoje tempo a svoj čas si užiť na plno v prírode. Cesta ku vodopádu je suprová. Čakajú tam na Vás kamene a korene a treba dvíhať nohy vysoko ako bocian. Kedže bolo vlhké počasie, tak kamene boli klzké a treba si dávať pozor. Zdravie je len jedno. Ale mal som zo sebou môjho malého partáka JUJA. Je to taký malý mravček, na fotke pri vodopáde ho uvidíte. Ešte cca 20 minút a budem tam. Už počujem ako voda hučí. Prejdem lávkou a už som tam vidím ten krásny vodopád a studenú vodu. Položím si veci na mokrú zem a ide sa fotiť. Ako som tak dofotil musel som si dať teplý čajík a keksík, aby som sa v kľude mohol vybrať ďalej a pokračovať v tom stúpaní, ktoré ešte nekončí.
Konečne sa blížim ku koncu a už vidím ako končí pásmo lesa. Jupí prichádzam hore kde ma čaká už len pohľad na holé kopce. Prichádzam ku miestu, kde si človek môže v kľude odpočinúť, ale bohužiaľ tam nebolo ani jedno voľné miesto a preto sa vyberám ďalej a idem si stále to svoje tempo. Ale skoro som zabudol a na chvíľu som sa zastavil, aby som si aj stadeto spravil nejaké fotky.
Teraz ma čaká chodník plný kameňov a kamienkov, ale nič zložitého len stále a stále stúpanie. Ale vlastne o tom je túra. Bez stúpania sa človek nemôže dostať hore :) Pokiaľ nepôjde niekam, kde je lanovka. Celý časť stretávam kopu turistov, ktorý idú hore alebo dole. Ide ich tak veľa, že zdraviť každého je už až bolestivé ako príjemné :). Ako sa tak pozerám na jeden veľký kameň, vravím si prečo sú ľudia taký blbý a stavajú tieto poschodia. Málo kto vie, že kedysi sa používali tieto metódy na určovanie smeru a označovanie chodníkov. (možno si niekto povie, je to krásne zaujímavé, áno je to pekné, ale nie je to len tak pre zábavu a človek by to nemal len tak hoci kde stavať)
Ako sa tak vyberám vyššie a pozerám sa na okolie, tak sa počasie rapidne rýchlo kazí a pomaly sa valí ku mne veľká oblačnosť. Ale vravím si, že to vydrží a pokiaľ prídem na plesá nič ma nedobehne a viditeľnosť budem mať ako tak dobrú. Tak som si to zase nafotil a troška som svoje tempo zrýchlil, aby som mal istotu, že ten výhľad a pohľad na plesá budem mať ako tak dobrý. Ale pohľad na okolitú krajinu bol zaujímavý a stál za to. Na fotke môžeme vidieť aj môj naj naj kopec a to Baníkov.
Som zase o pár metrov vyššie a už si uvedomujem, že počasie je silnejšie a hlavne rýchlejšie ako ja a pravdepodobne nestihnem prísť na plesá skôr, ako daná oblačnosť. Ale ešte nestrácam nádej a ešte o niečo pridám na tempe. V hlave si hovorím, že všetko stíham všetko bude ok. Veľa turistov, ktorý boli za mnou tak tiež pridali na tempe, asi mali pocit ako aj ja.
Neprešiel som ani 50 metrov a oblačnosť ma dohnala. Moja snaha bola zbytočná a nakoniec som nemusel nikam rýchlo utekať, ale nevadí aspoň som skúsil a nezostáva nič iné ako to rozdýchať a už normálnom tempe pokračovať. Ale mrzelo ma, že tá veľká a hustá oblačnosť musela prísť práve vtedy, keď som bol cca 10 minút chôdze od môjho dnešného cieľa. Ale nevadí, ako som už písal inom článku, každé počasie má niečo do seba a nie vždy môže byť pekne. Ako ma tá oblačnosť zjedla :) tak som sa cítil ako v rozprávke, ten pohľad ako sa rýchle blíži ku mne a sledovať to bolo veľmi zaujímavé a aj smiešne. Počasie v horách má svoju silu a my ľudia môžme maximálne len nadávať na to počasie, ale spraviť sním nič nemôžeme. Z každej strany bola tá oblačnosť a sem tam som mal pred sebou kúsok miesta, kde oblačnosť zázrakom nebola alebo nechcela byť.
A o cca 10 minút som už bol hore. Aspoň že som zbadal tabuľku Roháčske Plesá a mohol som si to na-fotiť aby som mal dôkaz :). Nečakal som, že aj hore bude toľko ľudí ale no bolo ich tam veľmi veľa. Našťastie tá oblačnosť nebola 100% hustá :) a dalo sa niečo nafotiť. Ako som si tak nafotil na horných plesách tú krásu, tak som sa trocha napil najedol. Prišli ku mne kačky, ktoré chceli asi moje jedlo tak som im troška hádzal nech majú čo papať a nech ma náhodou nenapadnú a neokradnú :) Tatranské kačky môžu byť agresívne :) nikdy neviete čo robia v noci.
Ako som sa vybral dole, tak jeden pán kričí na svoju mamu že: Mama Mama Mama kukaj kukaj letí vták kukaj letí letí!! Ja pozerám a čo že aký vták kde a ako som sa pozrel nad seba tak 2 metre nad hlavou letí krásny Orol Tatranský. Nikdy v živote som ho nevidel takto zblízka a ten pocit bol krásny. Videl kráľa našich hôr takto zblízka. (nepočítam zoo). Bol som s toho tak mimo, že som ho ani neodfotil :(. Takže túto časť mi budú veriť asi len tí ľudia, ktorý tam boli a videli ho.
Ale ako tak zostupujem sem tam trocha zasvieti slnko a mám pocit, že počasie sa spamätalo a že bude krásne. Rozmýšľam či idem naspäť a na horných plesách si počkám, alebo sa vybrať dole. Povedal som si, že hory tu budú aj o pol roka o rok a vrátiť sa tam môžem hoci kedy. Tak idem dole a stále stretávam veľké množstvo turistov mladých starých. Už v diaľke vidím to najväčšie pleso. Našťastie aspoň to je vidieť celé a môžem ti ten pohľad užiť v plnej kráse.
Moc dlho som sa tam nezdržoval a pokračujem dole. Počasie sa neumúdrilo a už zostáva aj chladnejšie a sem tam mám pocit, jak keby jemne pršalo. Už ma čaká posledný úsek, kde sú tenké chodníku, ale krásne pohľady na kotlinu a kopce, ktoré sú nad mojou hlavou. Užívam si ten pokoj a hodnotím dnešný deň.
Sem tam cez obláčky zasvieti na hory slnko a môj pocit je hneď krajší a možno aj nejaký ten úsmev spadol. Ale už sa blížim ku chate. Vidím pleso a už aj chatu. Jupí teším sa že som došiel na miest stretnutia. Rodičia si tam sedia a popíjajú dačo dobrého. Ako som tam prišiel tak otec mi šiel zobrať čaj a čučoriedkovicu. Ja som si šiel z blízka odfotiť pleso a potom si sadnúť trocha a oddýchnuť si. A zase sa vybrať po tej asfaltovej ceste dole ku parkovisku, kde sme nechali auto.
Cestou po asfaltovej ceste som sa hral na Sagana a predstavoval som si, že mám bicykel a otec s mamou sú moji partáci. Neviem čo ma to napadlo, alebo čo mi tak šibkalo, ale bola to super hra. Predbiehali sme turistov, ktorý šli pred nami. Ale vyhral iný tým. Bolo ich viacej a no mohli sa meniť a nemusel vždy na čele byť len jeden :). Ale aj druhé miesto je pekné. Potom sme sa zastavili v Zuberci, kde sme si dali obedík a šli sme ešte na penzión, kde rodičia mali ubytovanie. Dali sme si vonku kávu a nezostávalo nič iné, ako sa vybrať domov. Tak som nasadol a brm brm idem domov. Deň som si užil a teším sa na okamih, keď sa tam zase vrátim a hádam už aj počasie bude lepšie a dopraje mi viac toho.
