Štrbské a Popradské pleso

Ešte jeden dávnejší výlet do Tatier. Tento krát tak tiež autor textu je moja partnerka. Prajem príjemné čítanie. 

Je tomu asi tak mesiac, kedy sme sa spoločne prvýkrát vybrali na turistiku do našich ,,veľhôr“. Keďže nebývame v Podtatranskej kotline a pochádzame z relatívne odlišných kútov Slovenska, naše malé dobrodružstvo začalo už skôr.
V mojom prípade to bola ranná cesta osobným vláčikom Rajeckou dolinou. Sledovať z okna dedinku za dedinkou má svoje čaro, obzvlášť keď tu žijete takmer celý život a poznáte každý kút. Októbrové slniečko brieždiace sa vrcholkami kopcov postupne hladilo rannú rosu na listoch stromov i steblách trávy. Rozospané, no menej prekvapené srnky odskakujúce zo svojich komfortných úkrytov blízko trate do priľahlého lesíka, tu nie sú raritou.
V krajskom meste po dobrých raňajkách som nedočkavo na nástupišti čakala prichádzajúci vlak smer Štrba. Po menších technických komplikáciách došlo k vytúženému zvítaniu apropo keď sa dohadujete o vagóne č.3, uistite sa či myslíte tretí v rade od rušňa, alebo ten čo má na sebe číslicu tri hah. Cesta bola príjemná. I keď sme toho mali veľa na srdci, nie sme bezcitní barbari v kupe plnom driemajúco-spiacich ľudí. Nechali sme si naše obyčajno-výnimočné príbehy na neskôr do cesty lesom a ja som si spokojne mohla prečítať opäť pár kapitol knižky. Milé je, keď sa pristihnete čítať stále pár strán dookola. Nie je to náročnosťou obsahu, ale nesústredenosťou čitateľa, pretože vie že si ho niekto prezerá a snaží sa uložiť každý i ten najmenší detail.
Dostali sme sa do obce Štrba s klasickým miernym meškaním, čo nám však nevadilo. Zubačka bola už pripravená vytiahnuť opäť ďalších farebne, športovo vyobliekaných, zamyslených i nedočkavých prieskumníkov na Štrbské pleso. Ešte jedna malá zastávka Tatranský Lieskovec, kde tradične všetci zúčastnení jazdy zhodnotia ako sa sem ešte títo chcú napchať, pochopiteľne ani čakajúci nie sú moc nadšení. Nervózne vyklonenie strojvedúceho urobí vo veciach jasno a zrazu sa všetci spoločne bez ohľadu na národnosť vezieme doslova v jednom veľkom objatí.
 Štrbské pleso (1 346,6 m n. m.) snáď to najznámejšie tatranské, nás vítalo fotogenickým počasím a hŕbou návštevníkov. Ukoristili sme si preto pár záberov aj my. K plesu umiestnenému v Mlynickej doline nevedie žiaden povrchový prítok, či odtok. S obvodom nad 2 km je dokonalým miestom pre nenáročných bežcov, či ľahšiu prechádzku s deťmi. V dvadsiatich rokoch minulého storočia sa na Štrbskom plese dokonca uskutočnili majstrovstvá Európy v ľadovom hokeji. (Lackovič, 2015)
 

Naša cesta pokračovala lesom k ďalšiemu známemu tatranskému plesu, menej náročnému cieľu turistov. Pridal sa k nám jeden starší kamarát z hlavného mesta, od ktorého sme sa dozvedali zaujímavosti i novinky. Nálada bola zábavná a príjemná, čo sa však nedalo povedať o počasí, ktoré sa začalo zhoršovať. My sme sa držali hesla s dobrými ľuďmi je vždy krásne a nerobili sme si vrásky
 

Popradské pleso (1 494 m n. m.) v ústí Zlomiskovej doliny je východiskovým bodom pre viaceré výstupy a v čase obeda východiskovým bodom pre plný žalúdok ako sme sa mohli presvedčiť. Obe pohostinstvá boli plné a keďže nemáme radi ,,hlavu na hlave“, vybrali sme sa ďalej.

Ako už fotky naznačujú začali sme pomaly stúpať do sedla pod Ostrvou (1 966 m n. m.). K sedlu sme však nedostali nakoľko terén bol čiastočne zasnežený, šmykľavý a počasie sa rýchlo zmenilo ako to už v horách býva. Zažili sme tak tohtoročné prvé sneženie začiatkom októbra. 

Po menšom občerstvení v Majlátovej chate pri Popradskom plese sme sa vydali na cestu späť k Štrbskému plesu. Neradi sa vraciame po rovnakých trasách, nemali sme však na výber. 

V závere našej cesty nás zaujal komplex chátrajúcich budov, bývalých hotelov Štrbského plesa. Ponúkame vám preto na rozlúčku aj pár urbexových záberov.