Pre žiadnu dušu nie si požehnaním......................

Pre žiadnu dušu nie si požehnaním, pokiaľ ťa potrebuje k tomu, aby prežila Samozrejme tým myslím dospelé osoby. Výchova detí by mala smerovať k tomu, aby dokázali na základe vlastných skúseností, postaviť sa na nohy, nájsť si svoj vlastný smer a ísť.

Pokiaľ to budeme robiť za nich, budeme sa cítiť aj zodpovední za ich život. Každý človek by mal mať rovnakú príležitosť k realizovaniu svojho JA. Pekný príklad je v športe. Je veľa talentovaných ľudí, ale keďže rodičia nemajú peniaze, nedostanú ani len šancu. A podobne je to vo všetkých odvetviach. Každý má dáky talent. Ak by mal aj každý šancu rozvinúť ho, postavil by sa na vlastné nohy. Lenže potom by zmizli „chrbty“ po ktorých sa ľahko dá kráčať na „výslnie“. Tie chrbty myslím rôzne nadácie, vďaka ktorým sa zviditeľnia niektoré subjekty ako „spasitelia“ tým, že ráz za rok verejne odovzdajú pár korún postihnutým a detským domovom. Obdarovaní potom naťahujú ruky rok čo rok a doslova ťažia zo svojho postavenia „obetí“. Ak by dostali učiteľov jazykov, podnikania, športových trénerov, proste tých, ktorí by ich naučili samostatnosti,  dôstojnosti, nezávislosti, nebolo by treba podobných reklamných akcií, lebo by si vedeli všetci na to zarobiť. Pokiaľ dávam z lásky, nikto sa to nedozvie. Ak to zverejňujem, robím to zo zištných dôvodov , čiže pre svoje meno.

http://www.cambalrobert.com/