Bežný pracovný deň, podvečer, nemenovaný supermarket v Českých Budějoviciach, ešte som tu nebola, ale zmena je život, skúsim niečo nové.
Snažím sa orientovať v regáloch, nákupný vozík sa pomaly plní, je pravda, že keby ma niekto sledoval cez kamery, asi by mal z môjho pohybu po predajni divný pocit, pretože sa naozaj motám, aj trikrát sa vrátim na to isté miesto, niektoré značky nepoznám, preto študujem o čo ide, ale neponáhľam sa, tak čo, aspoň si to tu dôkladne poobzerám a užijem si rolu zberačky, ktorú nám ženám prisúdili už naši predkovia.
Konečne mám zhromaždené všetko, čo som chcela, s plným vozíkom sa presúvam k pokladni. Vykladám tovar na pás, keď tu zrazu – zvoní mi telefón.. Kamarátka, pýta sa, či nás teda majú na víkend čakať. Chvíľku s ňou kecám, pokračujem vo vykladaní tovaru, dohodneme sa, zložím...
Vyprázdnim vozík a chcem sa presunúť k zóne za pokladňou, aby som si mohla nablokovaný tovar ukladať priamo do neho. Čakám klasiku, že sa pokladníčka trošku pridvihne a krátkym pohľadom zhodnotí, či je vozík skutočne prázdny, sadne si a začne nákup načítavať. Nič také sa však nedeje, môj presun je zastavený ráznym pokynom:
„Ukažte mi tašku !“ žiadne mohli by ste alebo niečo v tomto zmysle, len strohé vyšteknutie troch slov. Nechápavo pozerám na ženu v pokladni..
„Prosím?“.
„Ukažte mi tašku!“ opakuje ako robot.
„Dôvod?“ takéto jednanie sa mi ani trošku nepáči..Odpoveď ma však úplne dorazí.
„Slováci nám tady kradou!“. A toto je posledná kvapka... Tak len preto, lebo som telefonovala slovensky som automaticky zlodejka? Dostávam sa do vývrtky...
„Ja som v živote nič neukradla a bolo by fajn, keby ste sa chovali slušne.“ Lenže ženská sa len tak nedá.
„Tak ukážete mi tu tašku, anebo ne?“
Už ma to začína naozaj vytáčať, ale snažím sa zostať ako tak v pohode.
„Keby ste sa opýtali slušne, ukázala by som Vám ju, za takýchto okolností ani náhodou.“
Za mnou sa už začínajú kopiť ľudia, niektorí by asi tiež radi zaplatili... Šomrú, nevedia, čo sa deje...
„Jestli mi tu tašku neukážete, nenamarkuju Vám nákup.“ A toto milá pani nemala povedať. Tým mi v podstate vyriešila dilemu, či zostať a ďalej sa doťahovať, alebo odísť.
„Vidíte, to je nápad, necháme to takto, aj tak nemám chuť vám prispievať na výplatu, keď sa takto chováte.“ Beriem prázdny vozík a chystám sa k odchodu. Všetko, čo som si chcela kúpiť zostáva na páse.
„Počkejte, to nemůžete…“ zdá sa mi to, alebo pani začala používať iný tón hlasu, taký akýsi miernejší..? Ale mňa už toto doťahovanie nebaví, obchodov je v Budějoviciach dosť, zastavím sa inde.
„Myslíte? Za tovar som ešte nezaplatila, takže nie je mojim majetkom a ja som si nákup rozmyslela, na to mám právo… Takže prajem krásny deň.“
S týmto odchádzam, pokladníčka ešte za mnou niečo vykrikuje v zmysle, že tú tašku teda vidieť nechce a nech sa vrátim, ale ja už mierim k východu.
Chápem, že krádeže v obchodoch nie sú pre personál ničím príjemným, často sa na mankách podieľajú aj zrážkami z vlastných výplat, ale dožadovať sa takýmto spôsobom nahliadnutia do tašky, to fakt nemá obdoby a dúfam, že sa s niečím podobným už nestretnem. Nemám problém na slušnú požiadavku reagovať normálne, ale toto bolo naozaj dosť mimo moje hranice. Dúfam, že sa pani nad svojím chovaním zamyslela a nabudúce si štekanie po zákazníkoch rozmyslí.
Nie každý totiž musí voliť relatívne miernu formu odporu, akú som si vybrala ja...
