Príhoda, o ktorej chcem napísať sa stala už dávno, skoro pred 20 rokmi, ale napadne ma vždy, keď sa stretnem s nejakým primitívom, ktorému po vyčerpaní všetkých argumentov ostane len to, že som Slovenka a mám ísť do…. Tatier do jaskyne, alebo prinajmenšom za Moravu…
Písal sa rok 1993, Slováci boli cca 8 mesiacov „samostatní“ a ja som sa cez študentský servis dostala na brigádu do jedného menšieho moravského mestečka.
Keď sme pri jednej ceste z práce na ubytovňu s dvomi spolubývajúcimi tiežslovenkami natrafili na maličké „řeznictví“, rozhodli sme sa, že si vylepšíme jedálniček a kúpime si nejakú tú salámu, alebo párky. S dôverou sme vošli do malej pultovej predajničky, kde v tom čase bolo pár zákazníkov a ružovolíci mäsiar á la Švejk. Pozdravili sme, začali sme sa obzerať a vyberať, čo si kúpime, keď tu zrazu počujeme strašný rev… Vychádzal z miesta, kde stál človiečik v bielej zástere a smeroval k nám…Aj krik, aj chlap…
„Vypadněte k Mečiárovi, trhli jste se od nás a teď nás tu budete vyžírat?“.
Aby zdôraznil vážnosť svojej požiadavky, mával okolo seba sekáčikom na mäso...
Vzhľadom k tomu, že sme nechceli, aby teraz už červenolíci pánko zranil seba, niekoho iného, alebo nedajbože nás, zvolili sme radšej ústup a z predajne odišli... Bolo nám všelijako, ale povedali sme si – čo už, budeme bez salámy...
Večer sme sa svojim zážitkom pochválili na ubytovni. Postoj mäsiara nezostal ľahostajný niektorým našim spolubrigádnikom, statným pojedačom halušiek spod Tatier a rozhodli sa, že ho navštívia a požiadajú o vysvetlenie.
Na druhý deň sme sa spolu s niekoľkými chlapcami od nás do predajne vrátili. Počkali sme, kým odídu zákazníci, potom sme vošli, pozdravili , zavreli za sebou dvere, posledný otočil ceduľku Otevřeno na Zavřeno a pre istotu pri dverách aj ostal.
Pán majiteľ nás spoznal, najprv stratil farbu a potom pre istotu asi zapotrošil aj sekáčik, pretože žiadne mávanie ani krik sa nekonali. Naopak, slušne a tichým hlasom sa opýtal, čo si budeme přát...
Zrejme očakával minimálne preplesk, ale nie sme predsa barbari, aby sme mlátili bezmocných majiteľov pultových predajní a ešte k tomu v čerstvej cudzine. Začali sme si „přát“. Z každého druhu salámy, mäsa, párkov, zo všetkého, čo sa v predajni nachádzalo a bolo na predaj sme si dali nakrájať a navážiť toľko gramov, koľko nás práve napadlo. Pán majiteľ lietal po predajni ako odtrhnutý vagón a pred nami na pulte sa vŕšili nakrájané a nabalené mäsové výrobky. Keď už chlapíka v bielej zástere nebolo spoza tovaru, ktorý pre nás pripravil pomaly vidieť, usúdili sme, že stačilo...
Najvyšší z chlapcov s výzorom mafiána sa otočil k spotenému mäsiarovi a celý náš nákup uzavrel takto:
„Viete, máte super výber a sme radi, že ste nám to tu všetko tak krásne pripravili, ale my si nie sme istí, či by Vám peniaze od nás vyhovovali, nechceme Vás vyžierať“.
S týmito slovami sme sa otočili a nechali vytrešteného mäsiara stáť medzi všetkými balíčkami, ktoré pre nás urobil. Bol chudák taký „voľáky zmätený“, že za nami ani nič nezakričal a ani nehodil...
Takto teda dopadol "gentlemanský" prístup jedného majiteľa malého obchodu..
Verím, že takéto ponaučenie stačilo k tomu, aby sa začal namiesto hodnotenia pôvodu ľudí, čo k nemu prídu a chcú kúpiť jeho tovar riadiť heslom „Náš zákazník, náš pán...“.
PS: tento článok nie je o vzbudzovaní národnostnej nevraživosti, ani o sťažovaní, aká strašná krivda sa mi stala...Čechov aj Moravákov mám rada, sú to skvelí ľudia, stretávam sa skôr s názormi typu „Ta slovenština je ale krásná“ a „Škoda, že jsme se rozdelili“. Proste a jednoducho, je to o tom, že v každom národe/skupine ľudí sa nájdu jedinci, ktorí si nevidia ďalej od nosa..
Aj keď možno ako ospravedlnenie chovania predmetného mäsiara môže slúžiť to, že sa to stalo tesne po rozdelení, ktoré mohlo v ľuďoch vzbudiť aj vášne takéhoto typu.
Aby som to uzavrela: čo bolo, to bolo, terazky salámy kupujem, nikto sa mi sekáčikom nevyhráža a dúfam, že po zverejnení tohto článku ani nezačne...:-)
