Masochizmus v mene zdravia.

Určite to poznáte – jedného pekného dňa sa zastavíte doma pred zrkadlom a vyhodnotíte stav svojej postavy ako nie práve uspokojivý, prípadne priam katastrofálny. Niektorí nad tým mávnu rukou a povedia si, že to už lepšie nebude, niektorí a medzi nich patrím aj ja sa ale rozhodnú s tým niečo robiť.

Som taký ten večný skúšač všetkého nového, lebo veď všetkým treba prejsť na vlastnej koži a vytvoriť si na to vlastný názor. Prinášam svoje vlastné skúsenosti s niektorými bodybuildingovými aktivitami, ktorými som prešla v dobe dávnejšej aj nedávnej.

Ideme na prvý príklad.

Určite sa pamätáte na časy, kedy bola veľkým hitom tzv. Zumba. Vznikla v podstate náhodou - cvičiteľ aerobicu Beto Perez si zabudol príslušnú hudbu, mal len nejaké latinsko americké rytmy, takže kreatívne nahradil klasické cvičenie zmesou latina a aerobicu, svet sa do tohto druhu pohybu zbláznil a to, aké je to skvelé na mňa liezlo zo všetkých smerov. Samozrejme, akonáhle sa do „Budějc“ dostala prvá možnosť si toto vrtenie zadkom a rôznymi časťami tela vyskúšať, vrhla som sa do toho aj ja...

Pri čítaní informácií o Zumbe som narazila väčšinou na komentáre ako - nemusíte mať vôbec žiadny tanečný talent, ide predsa o pohyb, takže som zajasala – To je niečo pre mňa a hneď na druhý deň som sa vybrala na svoju prvú lekciu... No, talent ako talent... Nepovažujem sa za žiadne pohybové drevo, ale počiatočná hodina bola pre mňa viac stres ako uvoľnenie.

Za prvé som sa vďaka preplnenej miestnosti a tomu, že som prišla sama a nemal mi kto obsadiť miesto ocitla až v jednej zo zadných rád, odkiaľ som z cvičiteľky videla len gumičku vo vlasoch. Za druhé som mala na pohyb asi tak pol metra štvorcového. A za tretie vedľa mňa sa postavila taká trošku inak priestorovo rozmiestnená pani typu Geňa, takže som začala mať mierne obavy z toho, či hodinu v zdraví prežijem.

Podľa videí z internetu som totiž mohla očakávať aj pohyby končatinami v rôznych smeroch. Ale vravím si – hádam to nejako zvládnem bez toho, že by ma tu niekto prizabil. Hudba začala hrať, všetci v miestnosti sa začali hýbať, zo začiatku brnkačka, tancovali sa len jednotlivé kroky. Ako sa však prechádzalo do zložitejších kreácií, začali sme sa stále častejšie mýliť, takže po polhodinke by naše snaženie pripadalo nezávislému pozorovateľovi ako pohyb mikroorganizmov v Petriho miske... Každá tancovala niečo iné, krútila sa iným smerom, taká veeeľmi zle nacvičená spartakiáda.. Najväčší zážitok som utrpela, keď som sa videla pri tomto „relaxačnom“ tanci v zrkadle, ktorými bola sála obložená. Stisnuté pery, vydesený pohľad v očiach, sústredenie, no, skoro ako prvá jazda v autoškole...Z toho výrazu šlo všetko možné len nie pohoda...

Každopádne, lekcie zumby ma držali ešte pekne dlho, chodila som sa vrtieť pravidelne a postupne som sa naučila aj zostavy, takže som zo štádia – kukám, čo robia iní a podľa toho idem aj ja prešla do vyššieho levelu – kukajú na mňa čo robím a podľa toho idú aj oni... Zumba – super!!!

Druhý pokus mal už horší koniec:

Idem si ja jedného dňa po Budějkách a vidím transparent – Bikram Joga 42°C. Hovorím si – jogu poznám, občas si dokonca zacvičím nejaké tie pozdravy rôznym vesmírnym telesám, ale Bikram – čo to asi tak môže byť? Doma som sadla ku googlu a našla som info, že ide o cvičenie zostavy cvikov pri teplote 42°C, že je to výborný prostriedok ako si vytvarovať postavu, uvoľniť sa a dokonca aj detoxikovať.

Verná svojej prieskumníckej povahe som si hneď zistila, kedy a kde sa tento zázrak cvičí a plná nových očakávaní som sa dostavila na svoje prvé stretnutie s týmto druhom pohybu. Prekvápko ma čakalo hneď pri vstupe – vzduch v miestnosti, kde celá tá sranda prebiehala mi dal facku, teplo tam bolo naozaj statočne, ale hovorím si – dievča moje, si už raz tu, tak si to proste užiješ a basta...Netrvalo dlho, „sauna“ sa naplnila, dopredu na vyvýšené miesto vystúpila pekná slečna, ktorá necvičila, iba vykrikovala nejaké indické povely (ale spotená bola rovnako ako my...) a začali sme...

Keďže som sa zúčastňovala prvý krát, jedinou mojou nádejou ako vôbec cvičením prejsť bolo sledovať tých ostatných, ako sa ohýbali oni, tak som sa snažila krčiť aj ja..Či sa moje pozície podobali tým ich som radšej neriešila...

Krútili sme sa rôzne, najviac sa mi páčilo (a hlavne môjmu žalúdku a čiastočne natrávenému obedu v ňom), keď sme priamo z ľahu s rukami natiahnutými pri hlave šli prudko do sedu a potom čelom ku kolenám... Po treťom opakovaní si skonzumované kuracie prsia povedali, že sa vonku dejú nejaké bomba veci a chceli sa ísť pozrieť... ešteže si to včas rozmysleli...

Prvé cvičenie ma bavilo, bola som síce spotená asi ako Keliška v Slunce seno, ale na druhú stranu som bola príjemne rozohriata a celkovo taká nejaká super napružená z toho, že som to zvládla. Preto som sa rozhodla že si zakúpim rovno permanentku na 10 cvičení.

Druhé a tretie cvičenie v pohode, ale na štvrtom som bohužiaľ mala veľké šťastie na človiečika, ktorý si umiestnil podložku vedľa mňa. Ako som zakrátko zistila, upozornenie v šatni, že je potrebné sa osprchovať už pred cvičením, aby človek svojim pachom nikoho neobťažoval buď ignoroval, alebo sprchu odflákol. Alebo sme si chemicky nesadli – ten človek mi proste smrdel, už pri príchode sa veľmi potil a cvičenie jogínskej zostavy tento stav samozrejme ešte zhoršilo... Aj miestnosť sa mi zdala akosi viac naplnená a cvičenec vedľa mňa bol bližšie než mi bolo milé. Takže ako sme tak cvičili, pot môjho suseda sem-tam frkol na mňa a jeho odér ku mne prúdil v už aj tak nedýchateľnom vzduchu, začalo mi byť akosi stále viac divne od žalúdka a poslednú sériu cvikov som proste nezvládla. S rukou na ústach som musela vybehnúť von. Cvičiteľka sa síce snažila môj útek zhatiť výkrikom: „Viki, kam jdeš, ještě jsme neskončili“, ale zastaviť ma sa jej nepodarilo. Moja štvrtá lekcia bola zároveň mojou bikramovou derniérou. Viem ale o ľuďoch, ktorí na toto cvičenie nedajú dopustiť, ale ja asi predsa len nie som až taký masochista, aby som riskovala, že svoj obed uvidím ešte raz a v nie veľmi príjemnej forme...

A do tretice – najnovšie som prepadla kúzlu Insanity – je to cvičenie, ktoré ma dokonale baví, ani neviem ako a vydržím sa hodinu intenzívne hýbať. Na výber je viac variánt, ide o rýchle striedanie aeróbneho cvičenia a posilňovacích cvičení. Každý set trvá dve až štyri minúty, cvičenie je živé, rýchle a blonďavá americká holčina, ktorá predcvičuje ma absolútne fascinuje, ukecanejšiu babu som snáď ešte nevidela. Popri cvičení stíha komentovať, konverzovať s ostatnými a ani sa nezadýcha. Ja síce po prvých desiatich minútach chcem vždy vzdať, ale keď ju vidím takú plnú elánu, dvíhajúcu činky ako keby to boli špáratka a vykrikujúcu : „Give me more, ten percent more, you are not tired!!!“ a podobne, vždy si kolaps o kúsok posuniem, ani sa nenazdám a je strečing a koniec. Výhodou je aj to, že sa popučím a poskáčem si v pohodlí domova a je to zadarmo, niekedy je problém sa prinútiť, ale motivuje ma ten dobrý pocit na konci.

Mám názor, že je dôležité aby človek aspoň niečo so sebou robil a trošku sa hýbal, je sedem, aký spôsob zvolí... Niekto behá do zblbnutia, niekto chodí do posilky, niekto bicykluje, niekto - taká ja skúša všetko možné, len aby to nebola nuda a pri niečom ostane... Aspoň je potom viac možností na prestriedanie...Takže aby som to ukončila: za mňa čo sa týka pohybu - ako sa u nás na východe hovorí - jake ši, take ši, ale ši J.

PS: včera som videla reklamu na Aero jogu, je to vraj super a visí sa pri tom dole hlavou, takže – žalúdok, teš sa, bikram bola len rozcvička J