Koľko rečí vieš, toľkým trapasom predídeš.

Každý uzná, že orientovať sa v cudzích jazykoch, prípadne nejaký z nich aj ovládať je veľmi výhodné, hlavne v dnešnej dobe čulého cestovného ruchu. A nemusíme hovoriť ani o svetovom jazyku, úplne postačí napríklad poľština... Väčšina z nás si myslí, že keby sa stretli s akýmkoľvek príslušníkom iného slovanského národa, ak bude rozprávať pomaly, dorozumejú sa ľavou zadnou a pochopia sa. Ja však viem o prípadoch, kedy to tak úplne nebola pravda – posúďte sami...

Prípad číslo jeden, hotel v severoslovenskom meste, navštevovaný z veľkej časti poľskými turistami. Na recepcii pracuje okrem iných zamestnancov pani, ktorá je zdravotne postihnutá – má kratšiu jednu nohu a hrb. Čo sa týka práce, je to v poriadku, hostia sa nesťažujú. Horšie je to však s kolegami, ťažko by ste hľadali niekoho, s kým nemala konflikt, stačí málo a „Quasimodo“, ako ju láskyplne volajú ostatní zamestnanci vyletí na kohokoľvek (okrem majiteľa, tam si akosi netrúfa) a poctí ho takými výrazmi, aké nenájdete v žiadnom slovníku cudzích slov. Kolegovia sa sťažujú, „zrážky s blbcom“ sú na dennom poriadku, sú znechutení. Šéf ale nevie, čo robiť, nemôže vyhodiť zdravotne postihnutého človeka bez vážneho dôvodu, hlavne, keď nemá problémy s návštevníkmi hotela a v prípade zamestnancov ide o tvrdenie proti tvrdeniu...

Nevýhodou „Quasimoda“ je okrem hádavej povahy aj to, že na rozdiel od väčšiny svojich kolegov neovláda poľštinu, podľa nej samej sa s Poliakom dorozumie bez problémov...

Takto si všetci pekne súdržne nažívajú, až raz..

Krásny slnečný deň, hostí nie je veľa, ale nejakí sa trúsia, vyššie spomínaná zamestnankyňa prichádza do práce, uvarí si čajík a sadá si do recepcie. Netrvá dlho a má tu klienta, Poliak, chce kľúče od izby. Recepčná, snažiac sa čo najrýchlejšie splniť prianie turistu prudko vstáva a rovno z otočky si prevrhne šálku s práve uvareným nápojom...Horúca tekutina steká po stole, vpíja sa do oblečenia...

Hosť vidí, že je pani v strese a snaží sa ju ukľudniť:

„Pić herbatę, nie spieszyć“ (Pič herbate, ně spiešyč) – v preklade niečo ako – Dopite si ten čaj, neponáhľajte sa..

Ale recepčná, celá pooblievaná a už mierne vytočená touto skutočnosťou zaznamená hlavne prvé dve slová a neznalá poľského jazyka vyhodnotí slovné spojenie úplne inak – ten kretén jej práve vynadal do p... hrbatých. A to sa predsa nedá nechať len tak!!

Ksichtík doteraz príjemne sa tváriacej ženy vystrieda všetky farby, pozrie na dobrosrdečného chlapíka pohľadom rozzúreného býka a spustí:

„A ty k...t poľský, si myslíš, že som ti odkiaľ vypadla, že mi nadávaš? Ja ti ukážem, kto je tu p...a!!!“ Vodopád ďalších ľúbivých  a nežných slovenských výrazov, ktorým sú však schopné rozumieť aj iné a hlavne slovanské národy priláka ďalších hostí, niekoľko zamestnancov, dokonca aj manažer hotela je prinútený opustiť kanceláriu a prísť sa pozrieť na dôvod toho príšerného revu. Chudák kľúčachtivý turista sa pri recepcii pozvoľna zmenšuje a ani trošku nechápe, čo sa to okolo deje, nič zlé neurobil, ani nepovedal..

Majiteľ nakoniec zasahuje, predstavenie končí, nasleduje ospravedlnenie zdesenému hosťovi a koberčeková one woman show pre napaprčenú recepčnú... Až po hodnej chvíli šéf pochopí, čo sa vlastne stalo. Dohra je nemilá, postihnutie – nepostihnutie, nadávať hosťom sa v hoteli nebude a pracovný pomer končí hodinovou výpoveďou... Ostatní zamestnanci v kuchyni strieľajú fľašku šampáňa..

Ešte že chudák pán niečo nehľadal (poľský preklad tohto slovesa asi všetci poznáte), to by možno skončilo aj fyzickým napadnutím.

A druhá, našťastie roztomilejšia príhoda pochádza z najmenších svetových veľhôr – Vysokých Tatier...

Skupinka slovenských turistov si to už mierne unaveným tempom smeruje na Kriváň, fučia, pomaličky postupujú, noha strieda nohu. Oproti nim idú o dosť vysmiatejší poľskí turisti. Predsa len, dole sa ide ľahšie...Ako býva v horách dobrým zvykom, pri stretnutí sa obidve skupinky pozdravia – Ahoj a dobrý deň, jednému z Poliakov to však nestačí, má chuť na small talk, takže smerom so slovenskej skupinky hodí dobre mienenú otázku:

„Do ściany?? Do ściany?“  (foneticky – Do šťany? Do šťany?  Preklad Do steny? Do steny?).

Jeden zo Slovákov, zjavne prekvapený touto otázkou na telo zavrtí hlavou a hovorí: „Ale kdežeee, to sme my len takí spotení“...

Takže, milí zlatí, treba sa učiť cudzie reči, vždy sa to oplatí, vyhnete sa trapasu, alebo ako v prvom prípade - výpovedi.

Poz.: autorka rozumie poľsky tiež len najnutnejšie veci, takže slová napísané v Poľštine berte s rezervou, obidva príbehy má z počutia.