Niekedy keď spomínam na svoje detstvo, hovorím si, že keby môj syn robil to, čo som v jeho veku robila ja, najprv prekonám infarkt a potom ho prerazím...
Ako decká sme toho nastvárali požehnane a je pravda, že až teraz v dospelosti si uvedomujem, čo všetko sa mohlo stať...
V dosť veľkom počte prípadov môžem byť rada, že som vôbec v zdraví prežila...
Niektoré naše hry boli len proti dobrým mravom, ako napríklad skrývačky na cintoríne (za pomníky sa skrýva fakt dobre), alebo v kostole (v prípade zlého počasia), prípadne nazbieranie plnej tašky javorových krídeliek/vrtuliek a púšťanie na bohabojné babky z kostolnej veže. Malo to aj výhodu - kostolník/hrobár v jednej osobe mal vďaka nám výbornú kondíciu, preháňali sme ho naozaj statočne...
Ale niektoré „adrenalínové“ zábavky boli naozaj na hrane, spätne ľutujem našich strážnych anjelov, museli mať poriadnu svalovicu...Uvádzam pár najväčších extrémov.
V čase žatvy boli voľne prístupné prívesy na zvážanie slamy. Na ich zadnej výklopnej časti boli silné pružiny, ktoré zaistili, že po otvorení prudko vyletela a dalo sa na nej super hojdať. Na túto skutočnosť sme prišli dosť rýchlo, takže dvaja-traja sa vždy zavesili na zadnú časť a ostatní uvoľnili pružinky, tie vyleteli a my tiež... Keby sme sa neboli poriadne držali, skončíme rozmáznutí pekne ďaleko. Nehovoriac o tom, že sme všetci mohli vcelku ľahko prísť minimálne o zuby...
Také hranie sa v čerstvo zvezenej pšenici bola tiež sranda... Keď si predstavíte sýpku s výškou niekoľko metrov plnú zrna a do nej skáčúce 7-10 ročné decká, čo vás napadne? Mňa pohyblivé piesky a „Kristepane, nájde ich ešte niekedy niekto?“. Keď som takéto somariny robila, napadalo ma jediné – supeeer, letím, padnem a neudriem sa...
Alebo také skákanie zo stohu – krása – vydriapete sa na velikánsku kopu slamy, ste vo výške cca druhého poschodia a skočíte dolu. Keby ste sa netrafili na balíky slamy porozkladané okolo stohu, asi by to tiež nebolo ktoviečo.. Ale my sme to neriešili, rovnako ako sme neriešili hĺbku vody pri skokoch do vody z mosta, ani sklon kopca, keď sme sa z neho v plnej rýchlosti a so zloženou reťazou spúšťali na bicykli...Že prilby sa nenosili, naše „značkové“ bicykle nemali brzdy a zastavenie bolo na schopnostiach každého z nás, to už asi nemusím písať.
Neriešili sme ani možné úrazy alebo otravy krvi keď sme sa hrali v hrdzavej vyradenej družstevnej technike – prehrdzavené V3Sky, kombajny, traktory.. plné okrem nás pavúkov, potkanov, hadov a neviem akej inej hávede. Dnes by som sa takémuto niečomu vyhla aj na obrázku...
Toto bol len krátky výcuc z letných radovánok, aj v zime sa toho dalo vymyslieť veľa – také spúšťanie sa na čomkoľvek po zľadovatelom kopci (tom istom, kde sme v lete trápili bicykle), alebo korčuľovanie na zamrznutej rieke štýlom – idem ďalej, kým to podo mnou nezačne praskať tiež stoja za zmienku. Z tohto vyplýva jedna moja osobná skúsenosť - s korčuľami sa naozaj zle pláva...
Veru, hrali sme sa všelijako, aj rozumne, s fantáziou, na vojakov, partizánov a Nemcov, štyroch tankistov a psa (ten bol väčšinou skutočný, aj keď nie vždy vlčiak), stavali sme bunkre, organizovali sme preteky v čomkoľvek, súťaže v spievaní, tancovaní a podobne, ale vedeli sme aj poriadne riskovať. Ešteže o našich adrenalínových snahách rodičia nemali ani tušenie...
Občas sa im síce krátke správy o tom ako efektívne trávime voľný čas doniesli – väčšinou keď nás kostolník dobehol, identifikoval a nabonzoval, ale detailov z našich extrémnych športov zostávali chvalabohu ušetrení.
Väčšina dnešných detí až takúto slobodu nemá, všetko im organizujeme, odvšadiaľ ich vyzdvihujeme, všade ich vozíme.
Vieme, kde sú, majú mobily, počítače, tablety (a nielen tie šumivé, ako sme mali my...).
Prázdniny trávia pod dozorom, či už našim, niekoho z rodiny, alebo vedúcich táborov, ak niekam idú na bicykli, korčuliach a pod., tak pod dozorom niekoho dospelého.
Skrátka, žiadne také to lietanie od rána dovtedy, kým bude zvoniť kostol na večernú omšu po dedine neexistuje.
Na jednu stranu je to dobré – trávime so svojimi deťmi viac času, než trávili naši rodičia s nami, majú zážitky, ktoré my sme ako deti nemali, cestujeme s nimi na miesta, o ktorých sme my ako deti mohli len snívať.
Na druhú stranu – deti sú menej samostatné, viac sa spoliehajú na nás. Otázka je, či je to dobre, alebo zle.
Bohužiaľ, toto priniesla doba, ja osobne si neviem predstaviť, že by sa môj osemročný potomok niekde potuloval bez dozoru...
Synátor síce nebude mať zážitky, na aké môžem spomínať ja, ale keď to zoberiem prakticky – nikde v okolí nemáme stoh, ani sýpku požadovanej veľkosti a o vyradenej hrdzavej V3Ske ani nehovorím....
Takže ostaneme pri zavedenom systéme...
A mne to nebude ani trooošku vadiť..
Na infarkt sa predsa len ešte necítim....:-)
